Môj šupák Karol

Takmer štyridsaťročný vzťah psychiatričky Betky, čerstvej dôchodkyne, a svojrázneho Karola, ktorý je najprv kamarátom, potom manželom, potom exmanželom, ale po celý čas najmä „spriaznenou dušou“, je nosným motívom debutu Anny Lackovičej. Autorka, tiež čerstvá dôchodkyňa, vstupuje do ľudských osudov a obnažuje príčiny problematických vzťahov. Rozprávačkou príbehu, presnejšie príbehov, je Betka, ktorá má „papier“ na liečenie bolestí duše, hlavným hrdinom je však psychiater-amatér Karol. Človek obdarený schopnosťou načúvať, mať rád, chápať, ale najmä zapliesť sa do života iných, našťastie, väčšinou s dobrým koncom. S ľahkosťou, nadhľadom, iróniou a láskavým humorom zobrazené trápenia sú predovšetkým o ľudskom zlyhaní v komunikácii, tolerancii, empatii, o neschopnosti prijať nemennú skutočnosť takú, aká je. Karol s tým problémy nemá. Dokázal tolerovať aj manželkin „úlet“ za vysnívanou „infarktovou láskou“, ktorá sa ukázala ako omyl, ona na oplátku tolerovala rozvod kvôli jeho poblúzneniu s mladou ambicióznou karieristkou. Rovnako bez rečí ho po tejto aférke prijala doma. Kým Karol sa snažil pochopiť myslenie ich dcéry s poruchami učenia a tešil sa z jej dobrého srdca, Betka sa zúfalo a (zbytočne) pokúšala natlačiť do nej čo najviac vedomostí. Autorke sa na malom priestore podarilo reflektovať starosti súčasníka žijúceho v strese, uprostred klamstiev a poloprávd, deprimovaného, neschopného plnohodnotne komunikovať, a preto sužovaného samotou. A práve Karol ukazuje, ako sa dostať z kola von. V prvom rade treba vyliečiť depresiu a pozrieť sa na seba v zrkadle rozhovoru so svojimi blízkymi, alebo aj s celkom cudzím človekom. Tragikomický záver s čiastočne úspešným Karolovým pokusom polepšiť dvojnásobného vraha a Betkiným hysterickým záchvatom ukazuje, že skutočná láska je tá, keď srdce zamrie od strachu, keď viete, kedy o čom hovoriť a o čom mlčať.