Úvod do dejín stredovekej židovskej filozofie

Učenci, ktorých diela tvoria stredovekú filozofiu, pôsobili ako teológovia, právnici, lekári, niekedy aj básnici. Nenájdeme medzi nimi snáď nikoho, koho by sme mohli označiť výlučne za filozofa.2 Pre teológov a (náboženských) právnikov bola určujúcim prameňom ich filozofovania Biblia alebo Korán. Tým druhým prameňom bolo filozofické dedičstvo predchádzajúceho staroveku, v ktorom dominovala postava Aristotela s jeho komentátormi. Peripatetické dedičstvo dopĺňali nasledovníci Platóna v dlhej línii tzv. novoplatónskej filozofie (napr. Plotinos, Iamblichos a Proklos), ktorá sa vo svojich počiatkoch rozvíjala v prostredí helenistických škôl. Preto neprekvapuje, že hlavným filozofickým problémom pre stredovekých učencov bol vzťah teológie a filozofie, resp. viery a rozumu, a na to nadväzujúci vzťah teológie a metafyziky. V prostredí kresťanského myslenia sa o ňom diskutovalo už v 2. storočí, keď niektorí Cirkevní otcovia spochybnili hodnotu sekulárneho učenia pre tých, ktorým bola pravda zjavená Bohom...