Stanislava Repar Bücher

Známa slovenská a slovinská poetka, prozaička a literárna vedkyňa Stanislava Chrobáková Repar sa v tomto súbore textov predstavuje predovšetkým ako literárna kritička a esejistka. Kniha s príznačným titulom odkazujúcim na klasický manifest Hélène Cixous Smiech Medúzy je výsledkom autorkinho takmer dvadsaťročného systematického úsilia aplikovať podnety feministického myslenia v slovenskej a slovinskej kultúre. Texty uverejnené v knižnom súbore Bielym atramentom: feministická literárna kritika a gynokritika odzrkadľujú erudíciu S. Chrobákovej Repar ako literárnej vedkyne, ale aj estetičky a filozofky so širším myšlienkovým rámcovaním predmetu výskumu. Pôvodne časopisecky publikované texty (a dva knižné doslovy), doplnené o autorský úvod, sú príspevkom k súčasnému uvažovaniu o literatúre a rodových dimenziách spoločnosti vo viacerých ohľadoch. Autorka v knihe kriticky nasvecuje diela odbornej i krásnej literatúry z pera slovenských i inonárodných autoriek (Blažková, Haugová, Farkašová, Brežná, Juráňová, Cviková, Ferenčuhová, Szymborska, Plath, Kahlo, Makarovič, Ugrešić, Frýdlová, Kalnická, Tokarczuk, Tratnik...), ako aj autorov (Barša, Lipovetsky), ktorí premýšľajú o podobách "ženskosti" a jej konštruovania.

Kniha je autorský a konsenzuálny výber zo šiestich básnických zbierok poetky Stanislavy Chrobákovej Repar (*1960), ktorá za štyri desaťročia svojich aktivít vniesla do slovenskej a slovinskej poézie silnú osobnostno-existenciálnu pečať. Kritika si všimla najmä posilňovanie rodovej perspektívy písania a jazykovo-experimentálny „habitus“ jej textov, ktorý sa vyvíja na slobodnú básnickú performanciu. Bez tohto opusu by bola slovenská poézia ochudobnená o neopakovateľnú dimenziu sebauskutočnenia. Kniha obsahuje kvalifikovaný doslov literárnej vedkyne Maríny Šimákovej Spevákovej a autorkino Kalendárium s citátmi z recenzií. Na obálke a vnútri sú výtvarné diela Miroslava Cipára, knižný dizajn je dielom Evy Kovačevičovej Fudala. Koncepcia edície POIESIS má za cieľ predstaviť slovenským čitateľom básnikov a poetky narodené okolo roku 1960, ktorí sa úspešne pohybujú v literatúre už piate desaťročie, a prispieť tak k ich čitateľskej a kultúrnej identifikácii. Lyrická subjektka Chrobákovej Repar sa vyznačuje silnou potrebou vydať autentický ženský hlas, pričom sa snaží stelesniť aj jeho univerzálnu kvalitu, čo rozkolísava zavedené vzorce správania. Poetka si je vedomá protirečivého dosahu takéhoto prístupu, pretože sloboda prekračujúca zaužívané predstavy si vždy vyberie svoju daň.

Ďalšia básnická zbierka Stanislavy Repar je pokračovaním autorkinho básnického výskumu mnohotvárnej identity ženy – ten sa síce naplno prejavil až v zbierkach Nahá v tŕní (2006) a Tichožitia (2011), no jeho stopy sme mohli zaznamenať už v 90. rokoch – v básnickom debute Zo spoločnej zimy (1994) a zbierke Na hranici jazyka (1997, 2000). Trojité Echoechoecho v názve predznamenáva rozčlenenie zbierky do troch oddielov, ktoré sú poetologicky odlišné, zachovávajú však vzácnu vnútornú súdržnosť samotnej lyrickej protagonistky a autorského rukopisu. Autorkou ilustrácií je Dana Sochorová.

Kniha Ohnisko reči alebo mlčanlivá hĺbka horizontu s podtitulom Úvahy a štúdie (nielen) o jazykoch poézie sa skladá z dvoch častí, ktoré sú len sprostredkovane prepojené. Prvá časť obsahuje štúdie a eseje, ktoré boli postupne publikované v monografiách a odborných časopisoch na Slovensku. Tieto kapitoly sa zameriavajú na interpretáciu poézie autorov ako Ivan Krasko, Ján Ondruš, Jozef Mihalkovič a ďalší, pričom sa pohybujú od analýzy jednotlivých básní po celkové dielo autorov. Druhá časť, nazvaná Semiotika mlčania, je výsledkom individuálneho vedecko-výskumného projektu a predstavuje interdisciplinárne mapovanie jazykových a rečových území, ktoré autorku priviedli k poézii a literatúre. Poézia, ako špecifický jazykový diskurz, sa zaoberá fenoménom nevysloveného alebo zamlčaného, pričom mlčanie je chápané ako deficit reči alebo ako prázdny horizont jazyka. Autorka skúma, ako tieto aspekty ovplyvňujú verbalizované rečové prejavy a poukazuje na význam „rečou mlčania“ v kontexte literárneho diskurzu.

Chrobákovej spomienky, reflexie, vyznania a postrehy sa viažu k prvej polovici 90. rokov. Cez prizmu osobného sa autorka vyslovuje aj k širším spoločenským a myšlienkovým pohybom na Slovensku a naopak, na pozadí sociálnych a politických dejov pred čitateľom odkrýva svoj vnútorný zápas o dôstojnejšie podoby ľudského života. Súkromné a verejné je tu spoluurčované autorkiným dynamickým vzťahom ku konvenciám a stereotypom, k ich popieraniu a prekonávaniu, ale aj etickým aspektom prekryvajúcim a prepájajúcim túto osobnú výpoveď v pravom slova zmysle.