Milan Zelinka Bücher

V najnovšom prozaickom diele Milan Zelinka nadväzuje na svoje predchádzajúce knihy Teta Anula a Rudenko a do tretice nám ponúka jedinečnú „knižku spomínania“. Hlavný hrdina Štefo Relich, rodák zo západoslovenského Šúru, sa na obdobie svojho detstva a mladosti rozpamätáva už ako dospelý muž, ktorý si založil rodinu v obci na východnom Slovensku. Podobne ako celá doterajšia Zelinkova tvorba aj próza Pristaš vyniká svojráznym štýlom rozprávania a autorovým typickým zmyslom pre humor.

Ťažisko tvorby Milana Zelinku, autora ôsmich knižiek, je nepochybne v poviedkovej tvorbe. Jej prednosti pred novelami a románom sú predovšetkým v tom, že práve kratší prozaický útvar roznecuje jemné iskrenie motívov, ktoré vytvára neopakovateľnú poéziu tohto iba relatívne jednoduchého autora.

Spisovateľ Milan Zelinka (1942), držiteľ prestížneho ocenenia Anasoft litera (Teta Anula, 2007), je neúnavným pozorovateľom života, ktorého fragmenty veľmi úspešne zachytáva vo svojich prózach. Zbierka esejí Na okraj kultúry, na okraj života je akýmsi nastavením zrkadla tvorcom i konzumentom slovenskej kultúry dneška (Na okraj kultúry) a obzretím sa za niekedy smutnou, niekedy veselou, no stále dokola sa opakujúcou každodennosťou uplynulých a azda aj budúcich rokov (Na okraj života). Zelinka ani neprikrášľuje, ani zbytočne nedramatizuje; rozpráva o ľudskej veľkosti i malosti tak, ako ju videl, počul, zažil. A práve táto neskreslená optika robí Zelinkove prózy čitateľnými.

Deväť krátkych próz z autorskej dielne jedného z najoriginálnejších slovenských poviedkarov, laureáta ceny Anasoft litera a ďalších prestížnych ocenení, predstavuje svieži a citlivý ponor do komplikovaných hlbín ľudskej duše a ešte komplikovanejších vzťahov jednotlivca s moderným svetom. Milan Zelinka je magický rozprávač a nenásytný milovník prírody, s výborným zmyslom pre absurditu, citlivou dávkou irónie aúžasnou mierou ľudskej empatie. Jeho poviedkový hrdina predovšetkým miluje, priam sebazničujúco nastoľuje potrebu lásky a porozumenia, no zároveň prísnym okom sleduje sebectvo, závisť, hlúposť a alibizmus nešťastníkov, ktorí svojou mravnou ľahostajnosťou ubližujú iným: ženám, mužom i deťom, spoločenstvu i prírode. Zelinka sa svojím ľahkým perom vie naozaj bytostne dotknúť všetkého podstatného, čo náš život robí horším, ako by mohol byť. I keď viaceré jeho poviedky kotvia v minulých časoch, sú vysoko aktuálne práve svojou angažovanosťou za kultúru nášho obyčajného, všedného dňa.

V prológu sa Zelinka básnicky vyznáva z lásky k svojmu rodnému kraju a zdôrazňuje naliehavosť úzkeho spojenia človeka s domovom. Tento motív sa napokon stáva ústredným myšlienkovým nervom celého Zelinkovho spoločenského románu, ktorý sa striedavo odohráva v minulosti, zväčša však v súčasnosti - a znovu dôverne známej, makovskej.

Zbierka poviedok Slzy bieleho úhora je zrkadlo. Hoci Milan Zelinka zobrazuje príbehy ľudí, ktoré sa odohrávajú v nedávnej a dávnejšej minulosti, môžeme v nich nájsť paralely s problémami, ktoré zažívajú ľudia v súčasnosti. A nielen v regióne východného Slovenska. kam je dej poviedok zasadený. Milan Zelinka je výborným pozorovateľom a talentovaným rozprávačom s osobitým autorským rukopisom. Je poľahky odlíšiteľný od iných autorov. I keď sa Milan Zelinka nebráni satire. Jeho základnou črtou je láskavosť. Vďaka nej posolstvá. Ktoré nám v poviedkach prináša – občas s vážnou tvárou, občas s úsmevom - otvárajú srdcia a pomáhajú upratať si hodnotový rebríček. A ak si kladieme otázku, čo by sme mali vidieť v spomínanom nastavenom zrkadle, dúfam, že lepšie časy budúce.

Po úspešnej románovej novele Teta Anula, ktorá získala prestížnu literárnu cenu Anasoft litera za rok 2008, prichádza Milan Zelinka s ďalšou „knižkou spomínania“. Vráti sa do svojho rodného kraja na západnom Slovensku a zachytáva životné osudy jeho obyvateľov, pričom zobrazuje zmeny, ktoré ich postihli v uplynulých desaťročiach. Rudenko Myslovič sa o tri roky oženil, na čo si autor veľmi dobre pamätá, pretože na svadbe bolo celé mužstvo, vrátane náhradníkov. Kúpili mu krásnu porcelánovú súpravu, spev a žarty sa niesli vzduchom, a keď zaznela hudba, všetci tancovali. Ako žil tréner v manželstve, autor nevie, pretože musel ísť na vojenčinu a potom sa oženil. Prijali ho do peknej obce na druhom konci republiky, kde naňho zapôsobilo toľko silných dojmov, že mu vytlačili spomienky na rodný Šúr a priateľov. Raz ročne navštívil rodičov a súrodencov, no cítil, že stráca kontakt s ľuďmi, ktorí boli kedysi stredom jeho života. Po tridsiatich dvoch rokoch, keď odišiel do dôchodku, sa k nemu dostali správy z rodiska o priateľoch zmenených chorobami a starobou, vrátane Rudenka Mysloviča.

Mozaika anekdotických rozprávaní spojená mikrosvetom vtipných svojráznych postáv tvorí uzavretý príbeh komunity zo západného Slovenska.