Iris Kopcsayová Bücher

Ráno sa zobudím a nie som mŕtvy - rozhovory o bohu, sexe, filme, smrti. Kniha rozhovorov s Iris Kopcsayovou obsahuje debaty na spoločenské, politické a filozofické témy: o konzumnej spoločnosti, utečencoch, slovenskom štáte, o viere v boha, ateizme, eutanázii, zmysle života. Odkrýva Brankove názory aj na osobnejšie otázky, ako vernosť, láska, manželstvo, problematický vzťah k ženám aj jeho neuróza. Sú to všetko originálne názory vzdelaného človeka, ktorý má za sebou životnú skúsenosť z viacerých politických režimov, človeka, ktorý prežil Mauthausen ale uchoval si duševnú sviežosť a životný optimizmus.

Autorka vystavala silný príbeh na problematike vzťahu muža a ženy. Niekto by mohol povedať, že tu zrejme pôjde o typické dielo ženy určené ženskému publiku. Početné reflexívne pasáže však svedčia o opaku, obsahujú iróniu, ba až sarkazmus, sú zárukou istej svojskej sviežosti. Zemitosť autorkinho štýlu odkazuje k minimalistickej tradícii, na začiatku ktorej stál Rudolf Sloboda. Treba priznať, že je celkom vzrušujúce čítať takúto „slobodovčinu“ spod ženskej ruky. Iris Kopcsayová podnikla touto prózou zaujímavý experiment, ide o zbližovanie sa zavrhovaného ženského písania s intelektuálnejšou sférou. Dielo má viacero plánov, rozmerov, odbočiek; hlavné príbehy majú svoje podpríbehy a odbočky, a nad tým všetkým sa klenie nielen frustrácia „ženy“, ale aj jej vtip, ostrý vhľad a energia bojovať ďalej.

Žena dievča, žena dospelá, žena matka, žena manželka, žena rozvedená a žena starnúca. Hlavne žena neustále pochybujúca o sebe a o svete, ktorý ju obklopuje. Žena v trysku desaťročí. Hrdinkou týchto poviedok, ktoré vznikli v rokoch 1987 až 2017, je skrátka žena. Trápia ju problémy finančné, vzťahové aj filozofické. Ako hovorí názov jednej americkej telenovely, tak plynie čas. A čas plynie neúprosne aj našej hrdinke.

Kniha sa zaoberá starnutím a jeho výzvami pre ženy, ktoré sa cítia ako cudzinky vo svete, ktorý sa zmenil. Hlavnými postavami sú Táňa a Regina, dve priateľky pred päťdesiatkou, ktorých životy sa nevyvíjali podľa predstáv. Obidve sa snažia porozumieť dnešnému svetu a jazyku mladých, pričom si uvedomujú, že ich mladosť stratila pôvab. Táňa, novinárka, ktorú zasiahlo onkologické ochorenie a dlhodobo je nezamestnaná, sa cíti ako lúzerka. Regina, zamestnaná v poisťovni, túži po novinárskej kariére a sústreďuje sa na starších ľudí, pričom sa obáva starnutia. Ich priateľstvo je poznačené rivalitou, no spája ich podobné pocity. Do ich životov zasahuje muž, ktorý je posadnutý ženami, a nad všetkým sa vznáša prízrak choroby a staroby, pričom mnohé situácie sú komické. Kniha kritizuje biedu komunikácie a krízu médií, zároveň paroduje súčasnú obsesiu literárnymi ambíciami. V konečnom dôsledku oslavuje hodnotu slova, ktoré ostáva cenné aj v čase. Tento román zachytáva každodennosť, ktorá môže byť nudná aj krásna, no vždy sa končí rovnako, pričom životná poistka ostáva.