Július Vanovič Bücher

O režisérovi, ktorý najmä v šesťdesiatych rokoch minulého storočia žal svetovú slávu, doteraz niet v slovenskej kinematografickej literatúre ani dlhšej štúdie. Tým cennejšie je, že o reflexiu, nie o jeho filmovej poetike, ale o reflexiu antropologickú či existenciálnu sa pokúša esejista Július Vanovič, známy nielen príťažlivosťou svojho podania, ale aj mysliteľským, existenciálnym ponorom a empatiou do diel a osobností autorov, o ktorých píše. Kniha Za kulisy života ako prvá svojho druhu na Slovensku práve v tomto čase vlády bezcenného filmového priemyslu, ktorému holdujú televízie a kinosály všetkých kontinentov, hovorí o Ingmarovi Bergmanovi ako o veľkom nielen umelcovi, ale aj mysliteľovi, akomsi hovorcovi nášho existenciálneho údelu, priam ako o našom ľudskom bratovi, skrátka ako o niekom, kto na filmovom plátne najúplnejšie, najhlbšie a filmovo najsugestívnejšie vyslovoval pocity, neistoty, úzkosti a beznádej, slovom existenciálny svet človeka 20. storočia. Nenútene a zaujímavo analyzuje svár „démonských hlasov“ v samotnom Bergmanovi a spôsob ich prenášania do diela.

Knižka zachytáva jedno najzávažnejších a najbúrlivejších období v živote mesta Martin a to od čias Memoranda. Je to obdobie, smerujúce ku vzniku ale i násilnému ukončeniu činnosti Matice slovenskej v roku 1875.

Kniha dopĺňa dva predchádzajúce autorove zväzky. Július Vanovič sa tentoraz zameriava na roky 1875 - 1918, keď sa podľa jeho slov rozdávali karty na celé storočie. Zároveň sleduje tok martinského vnútorného času, ktorý sa podchvíľou mení na reflexívnu, lyrickú, oslavnú, elegickú či do osudu dýchajúcu báseň, no často aj na malú slovenskú, Martinčanmi spísanú záhradnú drámu.

Pod názvom Nova et vetera, čiže Nové a staré, predkladá Július Vanovič jedenásť esejí o slovenskej literatúre. Žáner a kvality jeho eseje netreba predstavovať, dávno patrí medzi slovenských esejistov hodných toho mena. Treba len dodať, že práve v týchto, okrem známeho presahu jeho písania o literatúre do celokultúrnych, spoločenských a morálnych oblastí, ešte výraznejšie ako doteraz poznávame črtu komparatistickú (viditeľnú síce už v monografiách o Barčovi Ivanovi, Václavovi Černom, Alfonzovi Bednárovi, Ingmarovi Bergmanovi alebo aj v menších esejach). Komparatista nevystupuje tu však v úlohe suchého scientistického vykladača, ktorého texty číta povedzme 20-30 ľudí na Slovensku, ale v príťažlivej podobe sa tu harmonicky zasnubuje literárny historik s komparatistom a kritikom, vedec s esejistom, ak nie aj intuitívne pracujúcim umelcom. Číta sa to skoro ako beletria, priam akýsi román v slovenskej literatúre. Knihu oživujú aj dopovedávajú rozhovory Olega Pastiera s Júliusom Vanovičom.