Peter Bilý Bücher

S veľkým, zväčša pozitívnym, ohlasom kritiky sa stretol Bilého básnický debut Spomalené prítmie (2001), ocenený Cenou Rudolfa Slobodu RUBATO 2001 a prémiou Ceny Ivana Kraska 2001. Zbierka oživuje mladú poéziu avangardnou smelosťou, dáva jej rozmer európskosti s príchuťou modernistickej bohémy a mimoliterárnej skutočnosti. Na pozadí básnických textov osciluje protiklad sakrálno-profánneho s jasnou dominanciou toho svetského. Tematický oblúk otvára svoje priestory exaltovanému opojeniu sa životom, skúsenostiam vaganta so ženami a láskou, ale predovšetkým je to úporné úsilie pretlmočiť poznanie umenia, filozofie a teológie tak, ako sa odzrkadľuje vo vlastnom poznaní a poznávaní autora. Bilý podáva čitateľsky a kriticky pozoruhodný výkon a provokuje spätnú väzbu

Nevšedný príbeh mladého muža zasadený do Talianska a Španielska je príbehom jedného z mnohých Slovákov žijúcich v ďalekom či menej ďalekom svete. Ide o jeden z najhodnotnejších textov nastupujúcej generácie slovenských autorov. Bohatý básnický fond znásobený pobytom v cudzine, invenčná obrazotvornosť, technika písania svedčiaca o skúsenej autorskej ruke, hlboký cit pre atmosféru a dobrá znalosť uzavretého prostredia kláštora a južnej Európy potvrdzujú nezvyčajný talent mladého básnika a prozaika, ktorý napriek svojmu veku dosahuje európsky rozmer.

Napriek tomu, že ide už o štvrtú básnickú knižku autora, stále je to mladý muž, ktorého pália zmysly, ktorý sa nazdáva, že roky askézy si musí nahradiť zmyslovou sýtosťou. Verí tomu, napĺňa sa novými zážitkami, ale pod týmto dejom sa formuje kľúčová otázka, kde má to všetko pokračovanie. To je v tejto knižke cesta k záverečnej pointe. V tom vidím hlavnú silu Bilého básnickej zbierky.

Vo svojom druhom prozaickom diele Bilý nadväzuje na svoj predchádzajúci román nielen prostredníctvom postavy, ale aj zaujímavým kontrastom medzi cudzinou a domovinou a odľahčeným štýlom. Hoci ho naďalej priťahujú problémy spirituality a sexuality, tentoraz sa zameriava na prostredie podnikateľských sfér. Autorov hrdina, ktorý prešiel procesom vnútorného dozrievania, naďalej zápasí s nemožnosťou zaradiť sa do sveta bezduchého konzumu. Vyrovnáva sa s ním bolestivo, ale na druhej strane humorne a napínavo - tak, aby zaujal, ale najmä pomohol čitateľovi nájsť v príbehu seba samého.

Nový román Petra Bílého má zvláštnu štruktúru. Každá z troch častí je písaná v inej osobe a ani časové obdobia nenasledujú za sebou. Hlavný hrdina – tridsiatnik – žije so svojím otcom v domčeku na vidieku. Nevie si predstaviť, čo bude robiť po tom. Starec pomaly chradne, odchádza, umiera. A naraz skok, z tridsiatnika je dieťa, príbeh pokračuje v druhej osobe. Prvá spomienka z detstva, prvé zážitky zo škôlky a školy, zlomeniny, iskričkové schôdzky, obľúbený strýko, šach. Kedy sa vlastne končí detstvo? A opäť zmena, skok do súčasnosti, príbeh rozpráva tridsiatnik v prvej osobe. Novinár regionálneho denníka s macochou v takmer jeho rokoch a pragmatickou frajerkou s jasnou predstavou o budúcnosti. Zhoršením zdravotného stavu starkého akoby sa rozťal gordický uzol. Testament všetkých viac ako prekvapí.

Ďalší román mladého autora zaujímajúceho v slovenskej literatúre excentrické postavenie. V príbehu slovenského kňaza pôsobiaceho v Taliansku spracúva tému odcudzenia, pokrytectva a samoty. Mladý muž hľadá v telesnej láske odpovede na otázky týrajúce dušu, čo sa zmieta medzi odriekaním a pokušením sexuálneho zážitku.

Peter Bilý vstúpil do literatúry ako básnik a popri neskoršej prozaickej tvorbe, ktorou vzbudil značný rozruch, nikdy neprestal tvoriť poéziu. Jeho nová zbierka Nočné mesto je už piata v poradí. Čitateľ so skúsenosťami z Bilého poézie nájde aj v nej známe námety – bohémsky život, erotiku, pocit odcudzenia – a expresívny jazyk, charakteristický pre autora. Nájde tiež, najmä v centrálnych častiach zbierky, známe formálne črty – poctivú prácu s veršom, bohatú obraznosť, vynachádzavé rýmy. Okrem kontinuity nájdeme však v Nočnom meste aj nové rozmery. Predovšetkým básne v prvej a poslednej časti sa vyznačujú priamejším, menej obrazným jazykom. Majú výraznejšie epické a úvahové prvky, čo ešte podčiarkuje používanie voľného verša, akoby sa tieto básne nielen tematicky, ale aj tvarovo približovali k autorovej prozaickej tvorbe. Ide o uvedomelý postoj autora („... a konečne som sa prestal vyjadrovať v metaforách...“), ale obávam sa, že môže zostať nepochopený. Kánon slovenskej poézie totiž stavia prevažne na obraznosti, diskurzívne pasáže často vníma ako menej dokonalé, akoby šlo o cudzí vplyv prózy alebo publicistiky na lyriku. A predsa v iných básnických kontextoch, napríklad v súčasnej španielskej poézii, čitatelia i kritici diskurzívny jazyk akceptujú. Bilý, ktorý žije v Španielsku od roku 2000, také príklady pozná a azda preto neváha tým smerom rozšíriť hranice svojej poézie.