Teodor Münz Reihenfolge der Bücher

Významný slovenský filozof a prekladateľ odborník na dejiny slovenskej a nemeckej filozofie. Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1950 bol pracovníkom Filozofického ústavu SAV. Vo svojej tvorbe sa zaoberal dejinami slovenskej filozofie, najmä osvietenskej a náboženskej a teóriou poznania. Je prekladateľom diel z nemeckej filozofie (Kant, Hegel, Feuerbach, Nietzsche a i.) Je nositeľom Zlatej medaily SAV (1996), v roku 2008 mu Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach udelila čestný doktorát. Vo svojej najnovšej práci uvádza témy, ktoré sú na Slovensku ešte málo známe. Málo sa vie o Benediktovi Baruchovi Spinozovi a ešte menej o jeho vzťahu k Ježišovi Kristovi a apoštolovi Pavlovi. Spinoza bol významným filozofom 17. storočia a jeho najväčším počinom bolo, že nebeského Boha zniesol na zem a za boha prehlásil prírodu. Aj jeho Ježiš Kristus bol ústami tohto boha a jeho skúmaniu neunikol mu ani apoštol Pavol, ktorým sa Spinoza významne inšpiroval. Teodor Münz sa Baruchovi Spinozovi s prestávkami venoval celý život a na tejto knihe pracoval intenzívne tri roky. Vychádza v edícii IDEA.

Práca významného slovenského filozofa PhDr. Teodora Münza, CSc patrí do odboru filozofickej antropológie. Zaoberá sa dnes veľmi aktuálnou otázkou či sa blíži koniec ľudstva v dôsledku viacerých faktorov, ako je preľudnenie planéty, hrozivé klimatické zmeny, ekologická katastrofa a iné.

Nietzsche ma zaujal už dávno, mal som proti nemu výhrady vždy, ale ma aj strhol, obdivoval som ho a obdivujem ho dodnes. Pokladám ho za veľducha, ktorý sa nerodí ani raz za sto rokov. Je viac než dôstojným nástupcom a pokračovateľom môjho niekdajšieho vzoru Feuerbacha. Nietzsche jeho dielo poznal, nevyjadril sa o ňom lichotivo, pokladal ho za teológa medzi viacerými inými, no prebral od neho veľmi mnoho, ale ho aj domyslel a prekonal. S Feuerbachom som sa dodnes nerozlúčil, ale už ustúpil, lebo mi neodhalil takú rozsiahlu noetickú problematiku a neponúkol mi možnosť tak hlboko nahliadnuť do nej ako Nietzsche – vo všetkom, v čom s ním súhlasím i nesúhlasím. Už v mojej knižke Listy filozofom, v ktorej som dva listy písal aj Nietzschemu, som hovoril, že bude mojím osudom, čo sa aj stalo. Ako v predchádzajúcej knižke, ani teraz sa nevzdávam racionálnej viery nielen v existenciu od nás nezávislej skutočnosti, ale ani dnes už vo filozofii takmer neaktuálneho názoru, že ju môžeme aj poznávať, a to dokonca stále lepšie. Úsilie obhájiť toto stanovisko je ústrednou témou tejto práce.

Slovenský filozof Teodor Münz sa v knihe venuje základnému filozofickému problému: skutočnosti a jej poznaniu. Autorovým cieľom je osloviť čitateľov-nefilozofov a ukázať im, že problém hľadania skutočnosti sa ich bytostne týka, že je to problém relatívnych právd, v ktorých každodenne žijeme, a nielen objekt skúmania suchopárnej a ťažko zrozumiteľnej vedy. Tomuto cieľu podriaďuje aj svoj filozofický jazyk, ktorého hlavným kritériom je prístupnosť.

Významný slovenský historik filozofie (1926) sa formou listov filozofom prihovára mysliteľom od Platóna po Poppera, predkladá svoje výhrady voči niektorým ich názorom, polemizuje s ich postojmi. Listy sú vnútorne naliehavé, opierajú sa o autorovu erudovanosť a široký kultúrny a vedecký rozhľad. Münz píše o filozofických problémoch, ktoré ho pália už desaťročia, avšak ani týmito listami sa neriešia. Nie sú to však len jeho osobné problémy, ale i problémy nadčasové. Problémy storočí a tisícročí.

Immanuel Kants "Kritik der praktischen Vernunft" (1788) ist die zweite seiner drei großen Kritiken und zweifelsohne eine der wirkungsreichsten Schriften der neuzeitlichen Philosophie. Der Königsberger Denker widmet sich darin den allgemeinen Grundlagen der Ethik und den verbindlichen Voraussetzungen alles sittlichen Handelns. Für Kant entspringen die Prinzipien der Moral allein der menschlichen Vernunft: Indem wir uns als freie soziale Wesen begreifen, liegt es in unserer Macht und Verantwortung, nach dem kategorischen Imperativ und damit moralisch gut zu handeln.

Wenn es stimmt, dass die Geschichte der abendländischen Philosophie einen einzigen großen Fußnotenapparat zu Platon bildet, ist Immanuel Kant der wohl bedeutendste und kritischste Eintrag gelungen. Er stellte fest, dass der Ausweg aus der Platonischen Höhle, der Weg zur Wahrheit, zwar als Leitidee taugt, approximiert werden kann, vielleicht sogar eine schöne, aber in ihrer absoluten Lesart, unerreichbare Phantasie darstellt. Seine Einsicht war, dass wir die „Dinge“ nur so wahrnehmen können wie sie uns durch die Bedingungen unseres Erkenntnisvermögens vorgegeben werden und wir für immer in der Höhle unseres Verstandesvermögens feststecken. Damit erledigt sich auch jegliche ernsthafte Diskussion über Gott oder die Welt „hinter“ den Erscheinungen. Für Kant war Metaphysik ein Teil des Menschseins, doch zog er eine plausible Grenze zwischen dem Bereich des Erkennbaren und dem der Spekulation.