Ján Švantner Bücher

Švantner chce všetko vyjadriť obrazom, vyhýbajúc sa reflexiám a sentenciám; básnický obraz nesie celú emocionálnu energiu a podnety pre čitateľa. Jeho poézia vychádza zo zážitku a empírie, pričom podlieha silnej autorskej transformácii, aby vytvorila esteticky účinný kondenzát. Švantner si už dávnejšie získal vlastný okruh čitateľov, ktorí mu zostanú verní, aj keď nie každý ocení jeho tichý, napätý tón a temné farby. Tento tón je jeho hlboký pocit, spojený s dedičstvom slovenského romantizmu, a temné farby môžu odrážať tieň hôr, kde jeho predkovia hľadali zlato. Hoci Švantner nepísal zámernú zbierku, intenzívne komponoval dramatické stretnutie lyrického subjektu so životom. Jeho erbovým slovom by mohla byť čistota: čistota prežívania, myslenia a vyjadrovania, ktorá je aj spôsobom existencie a nádejou. Švantner je básnikom, ktorý ovláda prechody medzi svetlom a tmou, pričom v najhlbšej tme zapáli svetlo. Jeho poetická tvorba sa zameriava na prechod od hmoty k ľuďom a od seba k iným, pričom verše sú často venované priateľom a umelcom. Pochopenie iného otvára dvere k pochopeniu seba samého, čo je kľúčové pre prechod od introvertnosti k pospolitosti. Verše sa ho zmocnili samy.

V básnickej zbierke Rozlomená pečať z pera významného slovenského básnika Jána Švantnera, sa stretá pradávna japonská lyrika päťveršovej tanky a kresťanská symbolika čísla 33 vyjadrujúceho bolesť i nádej. Hoci každá báseň je tematicky relatívne samostatnou výpoveďou s vlastným obrazom, jednotný autorský tón umožňuje prirodzené plynutie motívov, ktoré podčiarkuje ideový základ celej zbierky – autorovo presvedčenie, že iba sloboda a pravdivé poznanie, ktoré zo slobody vyplýva, sú kľúčom k autentickému životu. Švantner vo svojich veršoch prechádza z vonkajšieho sveta dovnútra, pod povrch vecí a javov, čo je jednak odvekou úlohou poézie, no zároveň pred nami predostiera pásmo premenlivých a predsa stálych obrazov, ktoré pôsobia ako voľná meditácia v pohybe. V pohybe, ktorý zjasňuje zrak a upokojuje srdce i myseľ.

Takmer nepoznáme nadčasovú tvorbu mimoriadne senzitívneho básnika, ktorý sa - žiaľ - nikdy netlačil do popredia záujmu, nestotožňoval tvorbu s produkciou a v básnickom slove vidí proces poznávania i vytvárania novej skutočnosti. Jeho poézia je rýdza, lebo pramení z hĺbky, v ktorej neplatí relativizmus hodnôt... Ján Švantner sa po prvý raz predstavuje obsiahlym výberom očarujúcej lyriky a niekoľkých balád.

Lyricko-reflexívna báseň List básnikovi, venovaná pamiatke Milana Rúfusa, je dielom renomovaného básnika a prekladateľa Jána Švantnera, nositeľa viacerých literárnych ocenení a dvojnásobného laureáta Ceny Jána Hollého za básnické preklady poézie Char lesa Baudelaira a Stéphana Mallarmého. Najsubtílnejší žijúci lyrik, ako Švantnera v skratke charakterizovala literárna kritika, sa čistým básnickým slovom zmocnil celistvo a veľkolepo osudu a odkazu Milana Rúfusa, ktorý nesporne patrí medzi najväčších slovenských básnikov 20. storočia. Je to monumentálny básnický nekrológ, vyznačujúcich sa podmanivou melódiou a výraznou obraznosťou. List básnikovi je zároveň výzvou pre našu vnímavosť k veciam duchovným a existenciálne podstatným. Vyviera z neho presvedčenie o magickej sile poézie, bez ktorej by naša civilizácia stratila kultúrny i ľudský charakter.

Švantnerova poézia si získala už dávnejšie vlastný okruh čitateľov, ktorí mu iste i pri zbierke Lampa zostanú verní. Možno nie každému vyhovuje jeho tichý, ale napätý tón, jeho temné farby, ale azda každý uverí jeho úprimnosti, pravde jeho výpovede. Ten tón je jeho vlastný hlbinný pocit, zlomok vnútornej drámy, ktorý ho spája s dedičstvom slovenského romantizmu, a temné farby sú možno tieň čiernych hodrušských hôr, v ktorých – ktovie – jeho dávni predkovia hľadali zlato. Možno nehľadali. Možno žili kdesi celkom inde, ale čosi z hodrušského zlata sa nájde v knižkách Jána Švantnera. (Ján Buzássy)