Boris Mihalkovič v zbierke Nespavosť analyzuje vlastnú situáciu v epických reflexiách, v ktorých sa odráža plynutie aj problémovosť života. Básne sú ako "zastávky na znamenie" v povestnom panta rhei, keď je potrebné cielene odpovedať na bolestivé, zriedkavejšie aj na radostné podnety. V zbierke sa nezaznamenávajú udalosti ako fakty, ale ako vzbudzovanie vedomia, ako dôkaz, že človek nerezignuje, ale mieni žiť.
Básnik Boris Mihalkovič disponuje najvzácnejším darom: vnímavou pokorou k hodnote slova a reči, k jeho a jej možnostiam, dosahom a presahom. Jednotlivé texty Mihalkovičovej knihy Môj nebeský kôň možno pripodobniť k šperkárskej práci na budovaní a cizelovaní verša, na prelínaní niekoľkovrstvových metafor s podobenstvami a symbolmi. A predovšetkým treba na Mihalkovičovej poézii oceniť to, čo mnohým dnešným autorom chýba: remeselnú pocitvosť, miernosť, neinvazívnosť, tichú prácu nad textami. Kniha Borisa Mihalkoviča Môj nebeský kôň je neúnavným hľadaním strateného času, pátraním po posledných zbytkoch neopotrebovanej skutočnosti, básnickým záznamom vzácnej úprimnosti.
Mihalkovič nechce byť širokospektrálny a umelecky nenásytný, hoci jeho rozhľad v literatúre mu to umožňuje. Je vždy vnímavý k zázemiu a konkrétny voči situácii človeka v plnom rozsahu prirodzeného osudu. Po dlšej odmlke prichádza s knihou Slnko nad Modrou. V prvej časti Srdce na dlani akoby znovu nadväzoval na svoj tradičný útvar. No v ďalších častiach Pezinské litánie a Svetlo dňa sú už zreteľné výrazné posuny k novému básnickému výrazu a k neprehliadnuteľnej bravúre. Pri čítaní Borisa Mihalkoviča okamžite chápeme, koľko vžitých lží sa nám dnes ponúka dobre že nie ako smerodajné pravidlo. Vo svojich najnovších básnických prácach Boris Mihalkovič anuloval mýtus o rastúcom význame koketných mašlí na prebaloch kníh pre súčasnú pôvodnú slovesnú tvorbu