Boris Mihalkovič v zbierke Nespavosť analyzuje vlastnú situáciu v epických reflexiách, v ktorých sa odráža plynutie aj problémovosť života. Básne sú ako "zastávky na znamenie" v povestnom panta rhei, keď je potrebné cielene odpovedať na bolestivé, zriedkavejšie aj na radostné podnety. V zbierke sa nezaznamenávajú udalosti ako fakty, ale ako vzbudzovanie vedomia, ako dôkaz, že človek nerezignuje, ale mieni žiť.
Mihalkovič nechce byť širokospektrálny a umelecky nenásytný, hoci jeho rozhľad v literatúre mu to umožňuje. Je vždy vnímavý k zázemiu a konkrétny voči situácii človeka v plnom rozsahu prirodzeného osudu. Po dlšej odmlke prichádza s knihou Slnko nad Modrou. V prvej časti Srdce na dlani akoby znovu nadväzoval na svoj tradičný útvar. No v ďalších častiach Pezinské litánie a Svetlo dňa sú už zreteľné výrazné posuny k novému básnickému výrazu a k neprehliadnuteľnej bravúre. Pri čítaní Borisa Mihalkoviča okamžite chápeme, koľko vžitých lží sa nám dnes ponúka dobre že nie ako smerodajné pravidlo. Vo svojich najnovších básnických prácach Boris Mihalkovič anuloval mýtus o rastúcom význame koketných mašlí na prebaloch kníh pre súčasnú pôvodnú slovesnú tvorbu