Anna Bláhová Bücher

Každý parížsky obvod má svojrázny kolorit, neopakovateľnú atmosféru a svojich typických obyvateľov, ktorí utvárajú život v štvrti v dobrom aj v zlom. Léo Malet (nar. 1909), francúzsky surrealistický spisovateľ a básnik, do každého z dvadsiatich parížskych obvodov zasadil detektívny príbeh, v ktorom je neustále prítomný genius loci. Cyklus jeho detektívok, nazvaný Nové tajomstvá Paríža, je modernou paralelou Tajomstiev Paríža, ktorými sa v prvej polovici devätnásteho storočia preslávil Eugene Sue a ktoré sú známe aj u nás. Protagonistom Nových tajomstiev Paríža je súkromný detektív Nestor Burma, ktorý je tak trochu Maletovým alter egom. Nestor Burma mnohému vďačí za dobrodružné skúsenosti a mnohoraké povolania, ktoré v živote vystriedal jeho tvorca Léo Malet. Je nezávislý, na nič a na nikoho neviazaný, iskrí humorom, dôvtipom a fantáziou, má zmysel pre poéziu a pre krásu, je galantným ctiteľom žien ako každý pravý Francúz, navonok síce tvrdý a cynický chlapík, ale v duši dobrák od kosti s vysoko vyvinutým zmyslom pre spravodlivosť. Neraz sa dostane do nepríjemností a do kritických situácií, pretože ho ruka osudu vždy posotí tam, kde sa niečo deje. V mnohom pripomína svojich súkromných blížencov z amerických detektívok, ale je typicky francúzsky, takisto ako sú francúzskym humorom a šarmom presiaknuté aj Maletove detektívne romány.

Pokračování osudů Káji Maříka. Kniha popisuje stěhování jeho rodiny do Prahy, život na samotách a v Lážově (především staré kovářky) a dobrodružství jeho dětí Káji a Stáni. Kájovi a Zdeně se v této knize narodí dvojčata Roman a Milan. K vydání připravila Anna Bláhová, předmluvu napsal Eduard Martin.

Das abstrakteste Instrumentarium moderner Semiologie dient dazu, dem Leser ein unmittelbares sinnliches Vergnügen am Text zu vermitteln. Diese Lust erwächst aus der intellektuellen und moralischen Prinzipienlosigkeit des Lesenden, dem im Moment der Lektüre nichts fremd, der allen Einflüsterungen zugänglich ist. Wie das im einzelnen – und im besonderen bei Roland Barthes (1915–1980), dem wichtigsten Vertreter strukturalistischer Literaturbetrachtung – vor sich geht, wird in scheinbar beiläufigen, jedoch äußerst kunstvollen Aphorismen und Exkursen verdeutlicht.