Literárna tvorba Rudolfa Slobodu má výrazné autobiografické črty. Vo svojich prózach zobrazoval takmer výlučne vlastné zážitky a kontext vlastného vedomia: sústredil sa na hľadanie zmyslu života a postojov jednotlivca v odcudzujúcej sa spoločnosti. Román Rozum (1982) je príbehom intelektuála, ktorý sa pohybuje vo sfére filmovej tvorby a neúspešne sa pokúša hľadať východisko z bludného kruhu problémov vtedajšej spoločnosti i neusporiadaných rodinných vzťahov. V románe niekoľkokrát silne zaznie motív samovraždy ako riešenia bezvýchodiskovej situácie. Román Stratený raj, ktorý vyšiel o rok neskôr, tematicky čerpá z prostredia protialkoholickej liečebne, kam sa hlavný hrdina prichádza dobrovoľne liečiť. Počas pobytu bilancuje svoj život, hľadá si miesto v spoločnosti a prehodnocuje svoj vzťah k milovanej žene, ktorý mu pomôže vrátiť sa späť do reálneho sveta.
