„Sú tajomstvá, ktoré môžeme spoznať, ak máme dostatočne slobodné srdce,“ vraví Miki, jedna z postáv Háberovho románu, svojmu bratrancovi. A nám zostáva iba dodať, že slobodné srdce a najmä myseľ musel mať predovšetkým autor, keď v zdanlivo prostom príbehu situovanom do prelomových rokov tesne pred tzv. Nežnou revolúciou a dlhé roky po nej zachytil najdôležitejšie, zväčša temné stránky prechodu od totalitného zriadenia k demokracii. Robí to však s takou ľahkosťou, že čitateľ ponorený do priam detektívneho príbehu troch kamarátov ani nevníma, o akých vážnych veciach Háber píše. A v tom je jeho majstrovstvo. Strhnúť čitateľa napínavým, miestami aj humorným dejom, a zároveň ho donútiť premýšľať. Kričiace kamene možno prečítať na jeden dych, ale k takejto knihe sa čitateľ rád vráti aj po rokoch.
Skutečný příběh nemanželského syna rakouského císaře Franze Josefa a české prostitutky, který se narodil 17. 2. 1900 ve Vídni a zemřel 11. 8. 1986 v Košicích, je jako procházka peklem na zemi. Josef Pollák prožil na vlastní kůži hrůzy první světové války na Piavě, ve druhé světové válce ho mučilo gestapo, nakonec utekl z koncentračního tábora, aby ho vlastní matka ve Vídni zapřela a Rusové nad ním vynesli ortel smrti zastřelením. Přežil, pak ho mučila StB bičováním u železniční tratě ze Spišské Nové Vsi do Popradu po roce 1948, aby ho nakonec zavřeli jako politického vězně do Jáchymova. Nakonec kvůli nízkému důchodu pracoval až do osmdesáti let života jako recepční v Grand hotelu ve Starém Smokovci ve Vysokých Tatrách. Kniha je přitom velmi veselá, plná humoru a vtipu, protože Josef Pollák byl celý život velice veselý člověk, a možná proto se mu podařilo tímto peklem, kterým mu byl život na zemi, procházet tak lehce až 86 roků.
Je to fikcia? Pravda? Výmysel? Opis reality? Z odborných posudkov príbehu vyplýva, že opäť u Stanislava Hábera nejde o „tuctovú literatúru“. Je to dané ako multižánrovou rovinou, tak samotnou „osobnosťou autora“. Len na prvý pohľad by sa dal príbeh zaradiť do kategórie „krimi či thriller“, lenže posudzovatelia sa zhodujú, že v románe existuje významná rovina „mystických a ezoterických motívov, ktoré nevdojak navodzujú predstavu odkazu na Everettovu teóriu paralelných svetov“. Príbeh z nedávnych čias rozpadu spoločného štátu Čechov a Slovákov je však prepletený praktikami tajných služieb, ktoré sú napriek „svojej komplikovanosti v podstate zrozumiteľné všetkým milovníkom dobrodružných žánrov“. Otázky viny a trestu sa spájajú s karmickým nadpozemským motívom, ktorý azda každého čitateľa prekvapí.
Čo majú spoločné nobelisti Borges, Marquéz, ale aj americkí velikáni London,
Dick, či Bukowski a ruský autor Paustovský spolu s britským klasikom Shawom,
prípadne s indickým guru Srí Chinmoyom a českou legendou Karlom Krylom? V 35
novej knihe autora Stanislava Hábera sa dozviete prekvapivé súvislosti spojené
aj s Kempenským a Abhinavaguptom, či so svätými Jánom Pavlom II a s Matkou
Terezou z Albánska, s Fontánou pre Zuzanu, ale aj celým radom slovenských
osobností z oblastí umenia a vedy. Ako v predslove predpovedá česká poetka
Jarmila Moosová, autor Stanislav Háber je naďalej svojský a prekvapujúci
autor, ktorý získal celý rad domácich aj českých literárnych ocenení.
V knihe próz Timrava je divoká čierna voda s podtitulom ...šír lásku, ty
kompót... jej autor Stanislav Háber konštatuje: „Pomenovanie Slovák znelo
kedysi ako synonymom človeka. Všetko sa zmenilo 12. októbra 2022, keď
terorista (†19) zabil dvoch mladých mužov. Matúš (†23) a Juraj Vankulič (†27)
zomreli preto, že patrili k menšine. Láska je pre človeka najvyššou hodnotou a
každý miluje rovnako. Ľudia z LGBTIQ komunity cítia lásku ako ktorýkoľvek iný
človek. Medzi prvými sa ozvali najvzdelanejší – vedci. Strašný čin odsúdili a
určili definíciu lásky ako „silnú náklonnosť k určitej osobe na základe
telesnej, duševnej a citovej príťažlivosti.“ Ide o cit človeka k človeku, a
nie jedného pohlavia k inému pohlaviu. Zakazovať lásku je absurdné.“ Autor v
prózach reflektuje absurdity našej súčasnosti. Najznámejší umelec na svete
slovenského pôvodu Andy Warhol mohol ako člen LGBTIQ komunity rozvíjať svoj
talent dávno predtým, kým u nás pretrváva voči inakosti doteraz nezmyselné
nepochopenie. Úryvok z knihy: Keď mal tesne pred smrťou a bol viditeľne chorý,
na otázku, čo sa mu stalo, mi odpovedal: „Dostal som účet za mladosť.“ Sesi
(vlastným menom Jozef Lauko) bol námestníkom legendárneho komunistického
ministra kultúry a básnika Miroslava Válka. Sesi ako bratislavský bonviván mal
inšpiratívne schopnosti. Miloval kone a bol šéfom jazdeckého oddielu v
Petržalke. V Slovenskom národnom divadle potrebovali v divadelnej hre vojaka
na koni. Chodieval z Petržalky cez Starý most v dobovokostýme z prvej svetovej
vojny. Vystúpil v danej časti hry v divadle na scéne aj s koňom a šiel domov.
Raz sa vracal cez ešte pôvodný starý Most Červenej armády postavený po vojne v
roku 1945, čo bola rozmlátená stavba. Mala úzky chodník pre peších chodcov
vedľa mohutnej kovovej konštrukcie na kamenným pilieroch v toku Dunaja. Z
povrchu hladiny rieky sa parilo. Cesta pre chodcov bola úzka. Ako sa vynoril
jazdec v starej vojenskej uniforme z hmly, oproti šla babka. V úžase spľasla
rukami: „Vojačik! Kdeže si sa tu vzal?“ Hneď pochopil, že si stará pani nie je
istá, či nevidí prelud. Sesi z koňa na prekvapenú starenku zakričal: „Odkiaľ
by som šiel babička? Z frontu!“ Od vojny prešlo tridsať rokov. Boli
sedemdesiate roky 20. storočia. Vtipkár Sesi si zo starej panej vystrelil.
