Andrej Závodný Bücher

Hlavným zámerom vysokoškolskej učebnice Prednášky a praktiká z morfológie slovenského jazyka I a jej nadväznou časťou Prednášky a praktiká z morfológie slovenského jazyka II je ponúknuť aktualizovaný systémovolingvistický popularizačno-didaktický výklad morfológie slovenského jazyka, čerpajúci podnety z tradície morfologických výskumov, teoretických a didaktických výstupov morfológie spisovnej slovenčiny. Do učebníc sme sa snažili zapracúvať aj poznatky z najnovších gramatických, v užšom význame morfologických, výskumov na Slovensku, ktorých výsledky inovujú poznatky v akademickej Morfológii slovenského jazyka (1966), pretože prinášajú nové pohľady na gramatické, v užšom vnímaní morfologické javy, ktoré sú v nej spracované (prehľadovú štúdiu o dovtedajších morfologických výskumoch na Slovensku pozri Furdík, 2003, s. 42 - 48). V učebniciach sme sa teda snažili kombinovať koncepcie starších výskumov a teoretických východísk s novšími poznatkami, podloženými najmä korpusovým výskumom z neustále sa rozširujúcej elektronickej textovej databázy Slovenského národného korpusu, ktorá sa utvára od roku 2002 a systematicky spracúva slovenské texty od roku 1955 (obsahuje však aj texty staršieho datovania).

Hlavným zámerom vysokoškolskej učebnice Prednášky a praktiká z morfológie slovenského jazyka I a jej nadväznou časťou Prednášky a praktiká z morfológie slovenského jazyka II je ponúknuť aktualizovaný systémovolingvistický popularizačno-didaktický výklad morfológie slovenského jazyka, čerpajúci podnety z tradície morfologických výskumov, teoretických a didaktických výstupov morfológie spisovnej slovenčiny. Do učebníc sme sa snažili zapracúvať aj poznatky z najnovších gramatických, v užšom význame morfologických, výskumov na Slovensku, ktorých výsledky inovujú poznatky v akademickej Morfológii slovenského jazyka (1966), pretože prinášajú nové pohľady na gramatické, v užšom vnímaní morfologické javy, ktoré sú v nej spracované (prehľadovú štúdiu o dovtedajších morfologických výskumoch na Slovensku pozri Furdík, 2003, s. 42 - 48). V učebniciach sme sa teda snažili kombinovať koncepcie starších výskumov a teoretických východísk s novšími poznatkami, podloženými najmä korpusovým výskumom z neustále sa rozširujúcej elektronickej textovej databázy Slovenského národného korpusu, ktorá sa utvára od roku 2002 a systematicky spracúva slovenské texty od roku 1955 (obsahuje však aj texty staršieho datovania).

Náuka o vlastných menách je jazykovedná disciplína, ktorá má v jazykovede relatívne samostatné postavenie, predovšetkým vzhľadom na svoj špecifický obsah, prejavujúci sa výrazne aj na formálnej stránke (Blanár). R. Šrámek uvádza, že filologická orientácia onomastiky od pol. 19. storočia bola spočiatku v súlade s pozitivistickou jazykovedou orientovaná silno komparatisticky a etymologicky, až po jej začlenení do jazykovedy v 50. - 70. rokoch 20. storočia sa začala etablovať ako komplexná disciplína. Súčasná (moderná) onomastika, na ktorej rozvoji ako samostatnej jazykovednej disciplíny má veľký podiel, uznaný i v zahraničí (napr. Šrámek), aj slovenská teoretická onomastika (reprezentovaná najmä V. Blanárom), sa orientuje na analýzu jazykovej, ale aj mimojazykovej stránky vlastného mena a jeho fungovaniu v určitej spoločnosti.[1] Začiatky slovenskej onomastiky sú spojené so založením Slovenskej onomastickej komisie V. Blanárom 8. decembra v roku 1964, ktorý sa stal aj jej prvým predsedom (Blanár). So založením tejto Komisie a začiatkom jej organizačnej činnosti je úzko spätý plánovaný onomastický výskum na Slovensku (zber onymického materiálu, zakladanie kartoték, spracúvanie konkrétnej onomastickej tematiky formou monografických prác). Onomastické vedecké bádanie na Slovensku nestagnuje, ale práve naopak, prebúdza a motivuje k novým heuristickým onomastickým výskumom okrem jazykovedcov aj študentov, ktorí si onomastickú problematiku volia často ako tému svojich diplomových, rigoróznych či dizertačných prác. Takéto typy prác často zaraďujú jazykovedné, zemepisné, historické, etnické, ale aj ostatné vzdelávanie pod spoločnú „strechu“ regionálneho výskumu a s ním súvisiaceho regionalizmu, ktorý sa už pevne etabloval v učebných osnovách najmä základných škôl.

Monografia svojou metodikou nadväzuje na ostatné hydronomastické práce z územia Slovenska, avšak s tou odlišnosťou, že územie spracúvané v tejto monografii, resp. jeho jednotlivé povodia, netvoria kompaktný celok, zreteľne vyznačený rozvodnicami, ako je to zvykom v doterajších hydronomastických prácach. Súvisí to s povahou povodia Malého Dunaja. Ide vlastne o ľavostranné rameno Dunaja so svojimi vlastnými ľavostrannými prítokmi, avšak hydrografický vývin územia medzi Malým Dunajom a Dunajom nám dnes nedovoľuje od seba jednoznačne hydrograficky odlíšiť povodia Dunaja a Malého Dunaja, pretože je tvorené desiatkami navzájom poprepájaných odvodňovacích kanálov a ani v minulosti, ani dnes nie je možné identifikovať rozvodnice, ktoré by toto územie spoľahlivo rozčleňovali. V monografii preto spracúvame hydronomastický materiál z ľavostranných prítokov povodia Malého Dunaja, konkrétne povodia Stoličného potoka (ľavostranný prítok Čiernej vody), Čiernej vody a bývalé povodie Blatiny, ktoré bolo zásahom ľudskej činnosti hydrograficky zmenené, pretože v koryte pôvodnej Blatiny vznikol Šúrsky kanál (ľavostranný prítok Malého Dunaja južne od obce Zálesie). Hydronymá pravostranných prítokov povodia Malého Dunaja komplexne spracúvame ako hydronomastický materiál z územia Žitného ostrova, vyčleneného riekami Dunaj, Malý Dunaj a Váh.