Karl Benyovszky Bücher

Kniha je dokumentom dnes už neexistujúcej podoby Bratislavy, tak ako ju zachytil fotograf Josef Hofer začiatkom tridsiatych rokov dvadsiateho storočia.

**Štítky:** Historie přání a zašlete jej svým známým. Přidat do přečtených knih » Máte již přečtenou danou knihu? Zařaďte si jí do knihovny a najděte podobné.

Sprievodca z roku 1931 od známeho publicistu a popularizátora Bratislavy Karla Benyovszkeho v dobovom – dnes už archaickom preklade Jána Kaššovica. Mnohé z toho, čo vtedy charakterizovalo modernú Bratislavu – počnúc príchodom do mesta električkou z Viedne či paroloďou a končiac zoznamom luxusných kaviarní, hotelov, reštaurácií a viech, ale aj kín, divadiel, štátnych inštitúcií či viacjazyčných denníkov a časopisov – už poznáme len z histórie či spomienok pamätníkov. Taká bola Bratislava začiatkom tridsiatych rokov.

Prešporok, korunovačné mesto Uhorska, rozložené na úpätí Malých Karpát na brehu Dunaja, je bohaté na staré povesti. Podľa autentických dobových rozprávaní ich zaznamenal Karl Benyovszky - znalec starej Bratislavy, milovník jej zákutí, autor viacerých publikácií, ktoré vychádzajú v edícii Bratislava - Pressburg. Tajuplné príbehy rozprávajú o staršidelnom dome na Hlavnom námestí, o starej radnici či o obraze, čo namaľoval v Prešporku čert. V povestiach ožívajú vodníci a víly, známe prešporské postavy, Biela pani, slávny Kempelenov šachový automat či večný Žid, ktorý sa na chvíľu zastavil aj v prešporskom gete. Kniha je bohato ilustrovaná grafikami Ľuboslava Paľa.

Kniha je dokumentom dnes už neexistujúcej podoby Bratislavy, tak ako ju zachytil fotograf Josef Hofer začiatkom tridsiatych rokov dvadsiateho storočia.

Prechádzka starým Prešporkom začína vnútri dnes už zbúraných hradieb okružnou cestou popri baštách a mestských bránach. Poskytuje čitateľovi množstvo zaujímavých informácií a príbehov o ľuďoch, uliciach, domoch a palácoch. Prechádzka pokračuje okolo hradieb po mestskej promenáde a končí sa v niekdajších malebných predmestiach Bratislavy Schöndorf, Széplak, Zuckermandel, Dunajské predmestie. „Dnešná Bratislava je od roku 1919 opäť hlavným mestom. Jej vonkajší obraz sa odvtedy podstatne zmenil. Starobylé mizne, moderné honosné budovy rastú ako huby po daždi. Prudký rozvoj mesta ničí staré spomienky a tradície. Bol by som rád, keby táto skromná práca pomohla upevniť v starých i mladých obyvateľoch aj všetkých priateľoch historického mesta lásku k rodnej hrude, na ktorej žijú, a uchovať im v pamäti pekný starý Prešporok.“ Karl Benyovszky, 1937

Karl Benyovszky, rodák z Bratislavy, systematicky dokumentoval svoje rodné mesto, pričom nezabudol na židovskú komunitu. Jeho obrazy prešporského geta zachytávajú históriu a súčasnosť tejto starobylej, dnes už neexistujúcej časti Bratislavy, ilustrujúc kultúru a myslenie formované Tórou a modernou dobou. Tieto ilustrácie však nevznikli len jeho zásluhou; Benyovszky si na pomoc prizval Josefa Grünsfelda juniora, ktorý prispel k spracovaniu hebrejského slovníka a zberu potrebných údajov. O Karlovi Benyovszkom vieme veľa, no Josef Grünsfeld jr. zostáva záhadou, keďže o ňom nemáme konkrétne informácie a chýba aj v zozname bratislavských židov z roku 1940. Predpokladáme, že podobne ako mnohí jeho súveriaci, aj on zmizol v koncentračných táboroch. Z prešporského geta ostali len obrazy a nostalgické spomienky, pretože táto stará židovská štvrť, po likvidácii svojich obyvateľov, definitívne zmizla z mapy mesta. Zmizli nielen ľudia, ale aj budovy a s nimi aj jedinečný duch miesta. Dnes už nemôžeme obdivovať synagógy ani uličky plné histórie, ktoré dotvárali kolorit mesta. Ostali len slabnúce spomienky a obrazy Benyovszkeho a Grünsfelda juniora.

Ján Kaššovic (1902 – 1990), slovenský právnik a novinár, bol významnou postavou národnej a katolíckej inteligencie počas medzivojnového obdobia. V rokoch 1939 – 1945 zohrával kľúčovú úlohu v politike Slovenskej republiky, zastával viaceré politické a diplomatické funkcie po vyhlásení samostatnosti. Pôsobil ako legačný radca slovenského vyslanectva v Ríme (1940), predseda Ústredného úradu práce a riaditeľ Robotníckej sociálnej poisťovne (1940 – 1944). V roku 1944 bol šéfom prezídia ministerstva vnútra a v začiatku roku 1945 dosiahol najvyššiu diplomatickú pozíciu ako chargé d'affaires slovenského vyslanectva pri Talianskej sociálnej republike. Po emigrácii do Spojených štátov v roku 1946 jeho spomienky ponúkajú nové informácie a osobné pohľady na zložitú históriu Slovenska a Slovákov v 20. storočí. Tieto spomienky poskytujú realistický pohľad na udalosti druhej svetovej vojny a sú cenným príspevkom k poznaniu činnosti slovenskej diplomacie a politického vývoja v rokoch 1939 – 1945. Ako priame svedectvo účastníka významných historických udalostí predstavujú dôležitý zdroj pre laických čitateľov aj profesionálnych historikov, ktorí sa zaujímajú o toto fascinujúce, no pohnuté obdobie novodobých slovenských dejín.