Viera BukvováDaxnerová Bücher

Archibald Joseph CRONIN, známy anglický románopisec, narodený roku 1896 v Škótsku, nie je pôvodným povolaním spisovateľ, ale lekár. Spočiatku pracoval v niekoľkých nemocniciach, potom si otvoril v Južnom Walese súkromnú prax a r. 1924 sa stal zdravotným inšpektorom anglických baní. Sám fáraldo vyše päťsto baní, aby preskúmal tamojšie zdravotné pomery a ochranné zariadenia. Svoje smutné skúsenosti z tohto obdobia spomína v románe Citadela, v diele, ktoré neskôr založilo autorovi svetovú slávu. Croninov kritický tón z Citadely sa však v románe Kľúče od kráľovstva zmenil na zhovievavý a chápavý. Šľachetný misionár Francis Chisholm hľadá v ľuďoch krásu a dobrotu srdca, neposudzuje veriacich podľa príslušnosti k tej či onej cirkvi, lež podľa ich vlastností a skutkov. Pravda, nestretáva sa vždy s pochopením tých, čo lipnú na slove a forme, a dostane sa mu odsúdenia aj od vlastných predstavených, no na druhej strane milujú ho a ctia si ho všetci trpiaci a utláčaní, ľudia jednoduchí a úbohí. Kľúče od kráľovstva sú pre misionára kľúčmi k ľudskej duši a k raju tu na zemi — a dostanú ich všetci, ktorí nie slovami, ale činmi bojujú za to, aby bolo čo najmenej chudobných a nešťastných. Takéto je krédo románu, ktorý svojho času patril k najprekladanejším a najčítanejším anglickým dielam a ktorý vyšiel po vojne aj v slovenčine. Veríme, že naši čitatelia opäť uvítajú nové vydanie tohto úspešného románu od úspešného spisovateľa.

Román o mladej čínskej žene, ktorá ťažko bojuje s predsudkami a poverami. Jej manžel, ktorý vyštudoval na západných univerzitách, jej v tom pomáha. Román je písaný formou spovedi či listu autorke, ktorej sa hlavná hrdinka zdôveruje so svojimi starosťami a radosťami...

Gleich darauf setzte draussen ein leises Kratzen ein, und der Bücherstapel bewegte sich, als würde er von hinten geschoben. Ich wollte aufspringen, konnte aber kein Glied rühren und schrie, in wahnsinnigem Entsetzen, laut auf. Zu meiner Bestürzung bemerkte ich, dass ich mir den Schrei nicht nur eingebildet hatte. Hastige Schritte näherten sich der Tür zu meinem Zimmer, jemand stiess sie mit kräftiger Hand auf, und ein Lichtschein fiel durch die viereckigen Öffnungen oben an meinem Bett. Ich sass noch schaudernd da und wischte mir den Schweiss von der Stirn. Der Eindringling schien zu zögern und murmelte etwas vor sich hin. Schliesslich fragte er fast flüsternd und offensichtlich, ohne eine Antwort zu erwarten: Ist hier jemand?