Denníkové záznamy novinára Juraja Alnera z roku 1968 sa striedajú s citátmi z domácej a zahraničnej tlače. Rok 1968 bol pre mnohých symbolom túžby po demokracii, pre iných okupáciou a tragédiou z 21. augusta s mnohoročnými dôsledkami. Od augusta 1968 uplynulo polstoročie a na Slovensku žije niekoľko generácií, ktorým mená a pojmy ako socializmus s ľudskou tvárou, august ’68, šesťdesiate roky, Pražská jar či Alexander Dubček nehovora vôbec nič.
Bolo krátko po druhej svetovej vojne, deti vo veku okolo desiatich rokov zažili zlo vojny, traumatizujúce bombardovanie a stratili blízkych. Našťastie, niekto sa pokúsil aspoň na chvíľu odviesť ich myšlienky inam. V roku 1944 zorganizoval Švajčiarsky Červený kríž transport detí z bombardovaného Berlína do Švajčiarska, kde dobrovoľnícke rodiny poskytli útočisko stovkám nemeckých detí. Švajčiari pomáhali bez ohľadu na vojnové strany, čo bolo v súlade s poslaním Červeného kríža. O necelý rok neskôr bol medzi deťmi, ktoré sa dostali do Švajčiarska, aj Juraj Alner, ktorý sa narodil v roku 1937. Počas existencie vojnového slovenského štátu bol s rodičmi chránený prezidentskou výnimkou, no po vypuknutí Povstania sa museli ukrývať a našli útočisko u kresťanských rodín. V šesťdesiatych rokoch pracoval ako redaktor, no bol vylúčený z redakcie ako protisocialistický živel. Po novembri 1989 sa zapojil do Verejnosti proti násiliu a obnovil vydávanie denníka Demokratickej strany. Prednášal na zahraničných univerzitách a v rokoch 2002 – 2004 bol generálnym tajomníkom Asociácie európskych novinárov. Dnes je generálnym sekretárom Paneurópskej únie na Slovensku.
Touto knižkou sa Juraj Alner zaraďuje do skupiny - nie veľmi početnej - tých, ktorí sa podujali priblížiť verejnosti židovské náboženstvo v slovenskom jazyku nie ako prekladateľ, ale ako spisovateľ píšuci vo svojej materčine.
