Božské zlozvyky

Kde bolo, tam bolo, vždy viac, než sa na prvý pohľad zdá. Na tvári pár očí, zakaždým hovoria pravdu, ale len zriedkavo ju aj vidia. Pod nosom ústa, na rozdiel od očí, úprimne rozprávajú skoro nikdy, ledaže sa opijú, alebo sa pomýlia. V tele pľúca, lapajúce po dychu, v tých najdôležitejších chvíľach a v hrudnom koši bijú srdcia, kým v ich kráľovských komorách, prebývajú Bohovia Život je ťažký, to vie každý, ako samozrejmosť. Náročný, aj bez neprajúcej pozornosti, zlomyseľných hromovládcov. Ako a ako veľmi, musí vynikať človek, aby si zaslúžil ich záujem, ba dokonca závisť? Koľkej sile, musí podliehať jeho vôľa a odhodlanie, aby im čelil a aj dokázal vzdorovať? Akou mocou, najmocnejších zbraní ľudstva sa brániť, aby si zachoval srdce, na svojom mieste, bez praskliny, ba zlomenia?Význam života, alebo jeho povaha, na ceste od narodenia po smrť, alebo zo smrti do narodenia? Tanec časopriestoru, od počiatku až do dnes a teraz a teraz a stále. Pravda, či klamstvá, piatich zmyslov ľudského tela? Kolobeh, či slobodná vôľa? Príťažlivosť a odpudivosť živlov sveta, či ľudského srdca, od nevedomosti po pochopenie, od pochopenia po hnev, či strach? Naivný foxtrot, vášnivé flamengo, či viedenský valčík? Od bolesti, dlhými krokmi po dubovom parkete, po sladké zabudnutie, v doprovode huslí. Pretancovať obavu a výčitky, až sa na hudobných nástrojoch trhajú struny. Božská povaha, chtíč človeka a zvieracie pudy. Potlesk, poklona a koniec končiaci tam, kde všetky: - „Smiem prosiť?“