Možno

Na stránkach tejto knihy nepretržite beží naliehavý, vlásočnicovo úzkostlivý pulz slova "možno". Vytrvalý pulz, v ktorom - kvapku po kvapke - tušíme možnosť vodstva. Neustály balans nad priepasťou mlčania, živený istotou slova vypovedaného mimo akejkoľvek vopred overenej istoty. "Možno" sa stáva zaklínadlom rituálu, ktorým je samo možné hovorenie básne. Jej najvlastnejšie tiché hovorenie sa. "Možno" je vlastné ostrie blízko svojej vlastnej krvi. "Možno" je najvlastnejšia možnosť skutočnosti, ktorú treba otvoriť. "Možno" - to ešte nepevné a už neurčité, nedefinitívne, ale naliehavo inštinktívne vyznačenie nádeje, je najvlastnejším priestorom básne, ktorá sa pociťuje iba v ňom. "Možno" je pulzovanie zachytené aj cez stenu holej ne-možnosti, všeobecného rachotu a zlyhávania sluchu. "Možno" je plachá blízkosť uskutočnenia sa. "Možno" je neustále odročovanie aj privolávanie. "Možno" je napäté váhanie vysloviť definitívne. Neustála otvorená citlivosť pred dotykom. Ešte pred dotykom. "Možno" je trvalá istota neistoty vyslovenia. Istá neurčitosť v určitosti. Neistá určitosť, ktorá prestupuje istú neurčitosť. "Možno" je kyvadlo, ktoré sa vychýlilo do krajného bodu a nehodlá sa zastaviť. Taká je pre mňa táto knižka. "Možno" je chvením možnosti. Nielen vysloviť, ale cez vyslovené aj žiť. "Možno" je báseň. Báseň je možno skutočná. "Možno" je šanca aj vratkosť každej pravdy. "Možno je sústredeným útokom na dvere bez steny. A v tomto tichom strete sme - z oboch strán prievanu - možno iba možnými rukojemníkmi možnej komunikácie. Možno v nej nájdeme čosi prehovárajúce k našej vlastnej možnosti hovoriť a byť. Možno sme (čitatelia) a možno sa v tejto skvelej možnosti môžeme stretnúť. Ivan Štrpka