Nádherná smrť v Altaji

Boh nevpísal zákon do kníh, ale do vašich sŕdc. V mestách staviate chrámy, zatiaľ čo u nás ich máme všade naokolo. Lesy a lúky sú našim chrámom. Vy do vašich chrámov znášate, zatiaľ čo my dostávame, vo vašich chrámoch sa obchoduje, v našich sa poznáva, vo vašich sa vedú monológy, v našich sa diskutuje aj s tou najmenšou rastlinkou, so zvieraťom, s motýľom. V mestách sa každý sústreďuje na seba, na svoje ciele, úspechy a tým sa od ostatných oddeľuje. Rozum nás oddeľuje, srdce nás spája. Ty si vo mne a ja v tebe, jeden bez druhého nie sme ničím. V lesoch je človek súčasťou celku, musí si s prírodou rozumieť, lebo prežiť môžu len v jednote. Je to ako symfónia. Osamotený tón ti nepovie nič, ale keď sa tóny spoja do symfónie, vtedy pochopíš jednotu. Človek nájde svoje miesto len vtedy, keď sa zjednotí so svojou dušou. Jedno, či si sa narodil na Aljaške a zomrieš na Sahare. Vždy je to tvoje pravé miesto. Každá situácia, do ktorej sa v živote dostaneš, je tá najlepšia, pretože iná nie je. Nie je dôležité, aby bol človek v Altaji, ale aby bol Altaj v človeku. Život je tanec, ktorý sa začína narodením a končí smrťou. Na začiatku si pán život vyberie za partnerku pani smrť a vedie ju až do konca. Tam sa to obráti a pani smrť ďalej vedie pána život. A tak tancujú až dovtedy, kým obaja nesplynú do jedného, keď prestane polarita, budú jedným celkom, život bude smrť a smrť bude život.