Žofia a iné básne

Akokoľvek sa V. Beniak opakovane potvrdzoval ako básnik rodu, vždy bol vzdialený od úzkoprsého postoja kultúrne izolovaného nacionalistu, ktorý nevidí, nepozná a nedocení duchovnú kultúru iných národov. Aj záverečná štúdia Jána Gavuru sa dotýka citlivých miest spojenia básnictva a politických osudov národa. A dotýka sa ich citlivo. Vyhýba sa vyexponovanej dvojpólovosti: nadšeného "za" alebo odmietavého "proti", za ktorými by sa opäť dala tušiť ideológia alebo ignorovanie zložitosti historického obdobia. Ostatne, takto potvrdzovaný i zatracovaný bol básnik počas svojho života a oba ideologicky motivované postoje spoločnosti si vyžiadali následnú "korekciu deformovanej predstavy o živote a diele V. Beniaka." Ján Gavura pristupuje k otázke nadosobného poslania básnictva najprv zvonku, cez básnikov iných národov, T. S. Eliota alebo Cz. Miłosza. Následne sa vecne, s vedome budovaným odstupom a so snahou o porozumenie pokúša o fenomenologickú interpretáciu tejto ťažiskovej polohy Beniakovej poézie v súhre s presvedčeniami básnika a s jeho životným svetom. J. Gavura nechce zahládzať disonancie, ktoré pritom vyvstávajú.(Edita Príhodová, text zo zadného prebalu knihy)