V druhom diele "Slovanských starožitností" sa Pavol Jozef Šafárik venuje po všeobecnom úvode už konkrétnym slovanským národom a etnikám. Do pozornosti sa dostanú Rusi, Bulhari, Srbi, Chorváti, Korutánci, Poliaci, Česi, Moravania, Slováci či polabskí Slovania.
Na prvom liste Šafárikových "Slovanských starožitností" čítame vetu rímskeho historika Plínia, ktorú Šafárik použil ako motto. Tieto myšlienky povzbudzovali jeho náklonnosť k slovanskému vlastenectvu, ktoré sa snažil vyjadriť skúmaním slovanskej starobylosti a kultúry. Vlastenectvo bolo pre Šafárika inšpirujúcim a pretrvávajúcim prvkom pri výskume slovanských dejín, literatúr a jazykov. Opísal dva hlavné dôvody, ktoré ho motivovali pri skúmaní starých slovanských dejín: stav poznania odborných literatúr a jeho osobné záujmy. Považoval doterajšiu neslovanskú, najmä nemeckú spisbu za zastaranú a nevyhovujúcu, pričom spozoroval predpojatosť autorov voči slovanskému svetu. Slovanská historická spisba bola mladšia, súvisiaca s nedostatkom vzdelanosti, a chýbala jej zdravá kritickosť. Jeho osobné dôvody pramenili z lásky k slovanstvu a záujmu o jeho dejiny a jazyky. P. J. Šafárik sa snažil objasniť a opísať najstaršie dejiny Slovanov, aby vyzdvihol ich pôvod a rast. Jeho bádateľské úsilie viedlo k dielu, v ktorom na základe dobových prameňov predložil poznatky o pôvode, sídlach, dejinách, povahe, zamestnaní, náboženstve, spoločenskom poriadku, jazyku, písme a umení Slovanov. Skĺbil pritom vedomosti predchádzajúcich bádateľov s vlastným skúmaním.
Dotlač staršieho vydania slovenských ľudových piesní.
Dejiny slovanského jazyka a literatúry sa objavujú v tom momente rozvoja slovanských jazykov a literatúr, v ktorom ešte zotrvávali staršie, predobrodenecké predstavy o Slovanstve ako o jednom organizme, no zároveň sa už v plnej miere prejavovali aj špecifické znaky jednotlivých národných celkov. Staršie koncepcie sa bezprostredne prejavovali napr. v samom titule knihy: Dejiny slovanského jazyka a literatúry, v jeho singulárnej podobe. Určitú poplatnosť prapôvodnej, nediferencovanej koncepcii slovanstva "cítiť" aj v prvej, úvodnej kapitole práce, v ktorej Šafárik podáva celkový obraz o dejinách, mravoch a kultúrnych formách života slovanstva ako celku. No aj tu sú už obsiahnuté prvky, narúšajúce niekdajšiu "homogenitu" v prospech historicky nevyhnutnej diferenciácie. A tak pre knihu ako celok je príznačná dobovo kvalitatívne nová forma syntézy slovanských jazykov a literatúr, dedukovaná z ich objektívne existujúcej diferenciácie. Je to syntéza v pravom zmysle slova zovšeobecňujúca podstatné znaky jednotlivých národných literatúr ako samostatných celkov. (zadná časť knihy)
