Projekt Katedry histórie bol od samotného obnovenia Trnavskej univerzity v Trnave v roku 1992 vytvorený ako koncept ideologicky nezaťaženého pracoviska a ním poskytovaného štúdia, ale aj ako nový typ kvalifikovanej formácie budúcich historikov, ktorí získaním vysokej erudície a odborných kompetencií so širokými inštrumentalizovanými zručnosťami sa mohli úspešne kdekoľvek zaradiť do akejkoľvek historiografickej práce. Vznikol tak autentický príbeh pracoviska, kde „si história vystavala svoj chrám“ (historia sibi aedificavit domum), kde z majstrov zakladateľov sa nestali len legendy, ale najmä učitelia učiteľov, majstri ďalších majstrov, aby sa vytvorila živá reťaz jednej dôležitej vízie o vnímaní dejín ako zrkadla budúcnosti. Nasledujúce stránky našej publikácie sa pokúšajú zosumarizovať tento príbeh, uviesť všetky jeho dôležité míľniky, dôležité udalosti, premeny i ďalšie vízie, lebo tento príbeh je inšpiratívny a v neustále sa meniacich spoločenských podmienkach dokáže našej katedre pripomínať jej sekvenované DNA, teda určenie primárnej štruktúry, ktorá v prenesenom význame nie je len výsadou molekulárnej biológie, ale (rovnako presne) aj historických vied.
Zborník z medzinárodnej interdisciplinárnej konferencie. V zborníku sú publikované príspevky historikov zo Štátneho archívu, Západoslovenského múzea a Vojenského archívu v Trnave, z Trnavskej univerzity, z Univerzity Komenského v Bratislave i z Ministerstva kultúry SR. Z druhej strany rieky Moravy sú zaradené články historikov z pražskej Univerzity Karlovej a Štátneho okresného archívu Břeclav so sídlom v Mikulove.
Erudovaný a príjemne skromný človek... vzácny priateľ... človek zásadový, kolegiálny, spravodlivý... riaditeľ, učiteľ i vzor... telom aj dušou archivár, historik, vedec, zapálený najmä pre svoj región a Trnavskú univerzitu... Tieto a mnohé ďalšie charakteristiky odzneli na stretnutí venovanom pri príležitosti 90. narodenín prof. PhDr. Jozefa Šimončiča, CSc., s názvom Pocta profesorovi Jozefovi Šimončičovi. Predkladaný zborník obsahuje pozdravné príhovory, ktoré odzneli na tomto kolokviu, ako aj pozdravy a štúdie jeho kolegov a najmä študentov. Profesor Šimončič má okrem iného obrovskú zásluhu na rozširovaní poznatkov o dejinách Trnavy, ktoré postupne odkrýval aj širokej verejnosti formou príspevkov do miestnych a regionálnych časopisov, na uchovávaní kultúrneho dedičstva Trnavy, obnovení Trnavskej univerzity, založení jeho Ústavu dejín i rozvoji odboru história.
Prezentovaná publikácia sa popri ekonomickom a obchodnom hľadisku venuje aj ďalším oblastiam fungovania miest, prevažne na území dnešného Slovenska. To je zasadené do celouhorského , sčasti aj do celoeurópskeho kontextu. Osobitnosťou uhorského mestského vývoja, ktorú treba vyzdvihnúť v porovnaní so západnou Európou, je vyššia miera slobody pri voľbe mestských funkcionárov aj autonómia v cirkevnej oblasti - slobodná voľba farára. Atmosféru dokresľovali slávnosti a procesie, ktoré boli v jednotlivých mestách odlišné a spoluvytvárali tak ich identitu. Pohľad na slovenské a sčasti maďarské mestá doplňujú dve kapitoly venované mestám v Čechách a na Morave. V rozsiahlej úvodnej stati sa čitateľ má možnosť oboznámiť so všeobecným vývojom stredovekých miest zasadeným do európskeho rámca a tiež s vývinom historiografického pohľadu na ne.
V roku 2011 si dnešné krajské mesto Trnava pripomína pomerne vzácne a okrúhle
jubileum osemsto rokov prvého písomného záznamu o svojom jestvovaní. Azda by
sa zdalo, že v porovnaní s okolitými sídliskami, z ktorých mnohé sú
zaznamenané už v zoborskej listine z roku 1113, ide o pomerne neskorý doklad,
no súvislosti, v akých sa v roku 1211 vynára z dejín Trnava, sú natoľko
pozoruhodné a významné pre samotné mesto, že vlastne ani neumožňujú porovnanie
s inými sídlami na okolí či na juhozápadnom Slovensku. Je skutočne
pozoruhodné, že vlastne v súvislosti s interpretáciou tejto najstaršej
písomnej správy o Trnave sa dozvedáme veľmi podstatné údaje o jej najstarších
dejinách, tiež o širšom regióne, ba aj medzinárodno–politických súvislostiach,
v ktorých už v tom čase hrala Trnava svoju zaujímavú úlohu. O čom vlastne
vypovedá táto zmienka? V roku 1211 ostrihomský arcibiskup Ján daroval
majetkové a iné práva, osobitne desiatkové príjmy, svojho kostola sv. Mikuláša
v Trnave. Už začiatkom nasledujúceho roka 1212 si ostrihomskí kanonici dali
toto darovanie potvrdiť aj od najvyššej cirkevnej autority, pápeža, a to už je
pomerne významná vec, pretože o Trnave a tunajšom kostole sv. Mikuláša sa
rokovalo v samotnom Ríme. Nemôžeme sa však uspokojiť len s takýmto
konštatovaním, lebo v konečnom dôsledku táto informácia ešte nie je kompletná.
Historik sa totiž musí pýtať ďalej na všetky okolnosti týchto udalostí, ich
pozadie – predovšetkým o aké príjmy a majetky vlastne išlo, aký bol pôvod
kostola sv. Mikuláša, čo nám hovorí jeho patrocínium a aké mal postavenie v
sídlisku a okolí. Veľmi dôležitá informácia je už aj tá, ktorá hovorí, že
pôvodne išlo o arcibiskupský kostol, teda kostol pôvodne v správe prvého
preláta v krajine, čo znamená, že musel mať v istom zmysle výnimočné
postavenie. A v neposlednom rade je pre pochopenie prvej písomnej správy o
Trnave dôležité dať odpoveď na otázku, aký veľký bol rozsah desiatkového
obvodu kostola sv. Mikuláša. Odpoveď na túto poslednú otázku je natoľko
významná, že vlastne bez nej ani nemožno poznať najstaršiu fázu vývoja
trnavského sídliska. Ako sa dá dobre vidieť, môžeme sa dostať až do doby pred
vznikom Uhorského kráľovstva, kedy sa sformovalo významné hospodárske a
správne centrum na dôležitej medzinárodnej komunikácii. Inak ale vzťahy
trnavských mešťanov a Ostrihomskej kapituly zostali pre celý stredovek veľmi
dôležitou otázkou, nezriedka riešenou aj inak ako len v priateľskom tóne.
Dejiny však vždy prinútili tak kapitulu ako aj mesto samotné nájsť kompromis a
spôsob, ako ďalej koexistovať. Kapitula totiž v roku 1211 získala v Trnave
významné majetkové zázemie, a to si podržala vlastne po celý stredovek. No už
aj predtým tu mala svoje vlastné majetky a pozemky, ktoré trnavským mešťanom
prenajímala. Asi nebudeme ďaleko od skutočnosti, ak skonštatujeme, že práve to
bol jeden z najrozhodujúcejších dôvodov, prečo si v 16. storočí zvolil
ostrihomský arcibiskup a jeho kapitula za svoje nové sídlo práve Trnavu. Mali
tu totiž už dávno svoje vlastné zázemie.
Predložená publikácia sa usiluje postihnúť niektoré aspekty cirkevnej organizácie na našom území, a to počnúc vývojom hlavnej štruktúry organizácie cirkevného života až po najnižšie zložky s dôrazom na vlastnú cirkevnú topografiu. Osobitne sa venuje pozornosť najmä juhozápadnému Slovensku, kde sa už najneskôr na začiatku 11. storočia sformovalo Bratislavské prepoštstvo a potom územiu Nitrianska (Nitrianskej župy) – ide o kľúčové teritória s ťažiskom cirkevného a politického života na našom území. Pozornosť sa však venuje aj ďalším územiam na južnom, strednom a východnom Slovensku, historickým epochám od stredoveku až do 20. storočia, či vybraným problémom, zasahujúcim do oblasti cirkevného života v minulosti. Pozornosti neuniká ani otázka reformácie a jej vplyv na ďalší vývoj konfesionálnych vzťahov na našom území a zmeny v cirkevnej organizácii vyvolané pod jej tlakom. Pre ľahšiu orientáciu v problematike osobitne publikujeme zoznam použitej relevantnej literatúry a pre sledovanie konkrétnych topografických súvislostí slúži výberový miestny register. Zostáva dúfať, že publikácia pomôže osvetliť viaceré momenty vo vývoji cirkevnej správy na našom území a nastolí nové témy pre nasmerovanie ďalšieho špecializovaného výskumu.
Rozsiahla monografia o Drahovciach komplexne zachytáva históriu a život v obci od najstarších čias po súčasnosť. Hlavná dejinná línia, založená na archívnom výskume, je dielom odborníkov, ktorí sa problematike venujú aj v praxi. Ostatné časti textu, zamerané na spoločenské združenia, spolky, šport a kultúru, napísali obyvatelia a rodáci z Drahoviec. Kniha je rozdelená do desiatich kapitol, pričom úvodné časti sa zaoberajú obecným symbolmi a prírodnými pomermi. Historický vývoj obce je rozdelený na podkapitoly, ktoré pokrývajú archeológiu, stredovek, novovek a súčasnosť; sú tu aj príspevky o prvej pozemkovej reforme a o padlých v 2. svetovej vojne. Samostatná časť sa venuje dejinám osady Dolné Voderady, nasledujú kapitoly o cirkevných pomeroch a školstve. Kapitola o kultúrnom živote zdôrazňuje divadelnú a hudobnú tradíciu, rodinné zvyky a tradičný ľudový odev. O spoločenskom dianí informuje časť o miestnych spolkoch a športovej činnosti. Kniha uzatvárajú medailóny známych rodákov a osobností z obce. Obsahuje množstvo historických fotografií, pričom bohatú zbierku poskytol rodák Vladimír Rusnák – Bučka, čím plní aj úlohu reprezentačnej publikácie o obci neďaleko Piešťan.
