Štefan Kuzma Reihenfolge der Bücher

Bereits die ersten Sätze des Romans Der Baum am Ende der Straße verraten, welches Ziel Stefan Kuzma verfolgt: Er will seinen Lesern den Spiegel vorhalten, den Spiegel der gesellschaftlichen, politischen und vor allem auch den alltäglichen Begebenheiten, und stellt dabei nicht nur die Frage nach Sinn unserer Entscheidungen und der daraus erfolgten Handlungen, sondern auch die Frage nach den Werten, die unser Leben bestimmen. Dies alles macht der Autor, ohne dabei mit einem anklagenden Zeigefinger auf die anderen zu zeigen.Elo, der Hauptprotagonist des Romans, zerbricht an Zweifeln, an unbeherrschter Rachsucht und Machtgier, vor allem aber an seiner Unfähigkeit, den eigene moralischen Vorstellungen treu zu bleiben.Der Baum am Ende der Straße porträitiert packend und zum Nachdenken anregend Menschen, die nicht ausgesprochen gut, aber auch nicht ausgesprochen böse sind, und erzählt nicht nur ihre Geschichte, sondern auch die Geschichtes des Baumes, der am Ende einer realen Straße steht, vor allem aber als Symbol am Ende unserer Lebensstraße.Stefan Kuzma trifft seine Leser an ihren Wurzeln, »zwingt« sie, den Blick an all die »Bäume« zu richten, die entlang des Lebensweges stehen.»Ein fiktives Land, eine namenlose Stadt, Figuren, die meiner Fantasie entsprangen, ein unbestimmter Punkt und eine unbestimmte Zeitachse... Vielleicht gewinnt der Leser den Eindruck, dass er das Land, die Stadt und die Menschen doch kennt und sich auch problemlos in der Zeit zurechtfindet, ja sogar weiß, am Ende welcher Straße der Baum im Wind rauscht... Mein Anliegen allerdings war es, eine fiktive Geschichte zu schreiben, die auf einer parallelen Dimension der realen Welt fußt.«Stefan Kuzma

Autor v krátkom časovom úseku vykresľuje vzrušujúce udalosti v živote rodiny, ktorej sa dotkla mocná korupčná mašinéria. Motív stromu na konci ulice vnáša do deja symbolický náboj. Strom s koreňmi v zemi a korunou nad ňou. Život, ktorého sa dotkla smrť. Pre korupciu aj násilná. Hrdinovia románu sa začnú zaoberať otázkou, či pripraviť o život iného človeka. Dokážu to? Hociktorý z nich? Ako sa koruna stromu môže odpútať od jeho koreňov?

Tretia básnická zbierka Štefana Kuzmu, v ktorej zaznieva autentická poézia, opretá o poznanie skúseného muža a zrelého básnika. Hlboké temné tóny dospelosti a mužnej zrelosti, prepletené žiarivými obrazmi detstva a dospievania. Vnímavému čitateľovi ich predostiera imaginatívny básnický jazyk, ktorý objavuje nové nevšedné obrazy na hranici bdenia a sna, hviezdnej noci alebo prudko voňajúcej jarnej čerešne... Ostré hrany života, ktoré v krátkych šťastných okamihoch zmierni láska.

Nikto nás nezbavil povinnosti hľadať, je jedno, či sa nám to, čo nachádzame, páči alebo nie a či sme tomu aj schopní uveriť. Nezáleží na čase, život nemá diely ani časti, to len knihy si dovolia prerušovať dych žitia, zastavujú obrazy, ktoré by sa inak stratili. Imaginácia je často bezzubá, akoby nejestvovala, kdekto si namýšľa, že život je náhoda, zhluk agnostických zásad, že nie je o čom podávať svedectvo. Neviditeľné veterné mlyny, ktoré z ničoho mleli prepotrebné nič, sprivatizovali tí s patentom na pravdu a premiestnili ich na bezveterné polia. Tam poháňajú mlyny vlastným dychom, z prázdnych slov melú prázdne slová, predstierajú, že o Bohu vedia všetko, ale to, čo vedia, mnohých len presviedča, že ich Boh neexistuje. Ale kde je vietor? Musel predsa byť, inak by veterné mlyny nevznikli, nikto by sa nenamáhal preniesť ich na bezveterné miesto, aby zatajil, že ich stvoril pohyb...

Stratil všetkých, ktorých miloval, aby našiel sám seba. Ušiel z chaosu rozvráteného mesta, aby objavil cestu k ľuďom. Taký je náčrt príbehu, ktorý prináša oneskorený, no tým pozoruhodnejší prozaický debut Štefana Kuzmu. Ženatý tridsiatnik Lukáš po krátkom milostnom vzplanutí zo dňa na deň prehodnotí a zanechá svoj bezcieľny, pohodlný život. Odvtedy uplynie turbulentných šestnásť rokov a teraz už starnúci muž rozpráva svoj dramatický príbeh tajomnému hostiteľovi. Odkrýva najintímnejšie zákutia vzťahov s manželkou, rodičmi, dospievajúcim synom, novou partnerkou aj záhadným priateľom. Usiluje sa pritom pochopiť, v čo verí, kam patrí a kam smeruje spoločnosť zmietaná anarchiou, bojmi o prežitie a o moc. Lukáš je rozprávačom, hlavnou postavou a čiastočne aj poslucháčom v úzadí dômyselne prepracovanej dejovej skladby.

Mesto Trnava, rovnako ako Richard, Marek a Tereza, ale aj Natan, Peter a Veronika, je protagonistom tohto bohato utkaného, dynamického príbehu, ktorý sa síce začína po Nežnej revolúcii a pokračuje až do súčasnosti, no jeho korene siahajú hlboko do 20. storočia a jeho dejinných udalostí. Román Stratený boh je príbehom lásky vo všetkých jej podobách – lásky k žene, k rodine, k mestu, k tradícii, k Bohu aj bohu –, no súčasne kladie otázky o zmysle ľudskej existencie, o jej etickom rozmere dnes či v minulosti, o hľadaní osobného boha, ktorý by bol človeku paradigmou morálneho správania. Príbehy jednotlivých postáv sa spájajú a prepletajú, spejú k svojmu šťastnému i menej šťastnému koncu, predovšetkým však tlmočia autorovo naliehavé posolstvo ľudstvu.

Po básnickej prvotine Mlčanie nepokoja (Perfekt 2009) prichádza Štefan Kuzma v krátkom čase s druhou zbierkou Prienik do ticha. Básne tejto zbierky uzatvárajú tvorivú mladosť autora. Podľa Daniela Heviera, ktorý je jedným z troch recenzentov zbierky (popri Zuzane Belkovej a Rudolfovi Dobiášovi), „poézia Štefana Kuzmu ukazuje, že prienik jeho energie do ticha je intenzívny, ale trvalý, že je elektrizujúci, ale nie zraňujúci. Že mu ide o hlbšie vniknutie do tíšiny reality, aj toho, čo je nad ňou alebo za ňou, aby s ňou splynul, aby ju prijal, obohatil sa ňou a zotrval v nej. Autor hľadá pravé hodnoty a poézia, literatúra je preňho metódou, ako to dosiahnuť“.