Pavel Vilikovskýs Schreiben zeichnet sich durch eine sorgfältige Verarbeitung der Realität in Sprache aus, ein Prozess, den er anspruchsvoller findet als die Übersetzung zwischen Sprachen. Sein Werk entsteht aus sorgfältiger Arbeit, nicht aus müheloser Inspiration. Er betrachtet sich selbst als eine empfindliche Emulsion, die die äußere Welt einfängt und bewusst sein persönliches Ich beiseite lässt. Obwohl er auf Wahrnehmungen und Erfahrungen zurückgreift, ist sein oberstes Ziel, über die universelle menschliche Verfassung zu sprechen, für alle und im Namen aller.
The narrative unfolds through the eyes of a husband grappling with the heart-wrenching decline of his wife's memory. As her recollections fade, he reflects on their deep love and the enduring bonds of friendship that have shaped their lives. The emotional journey explores themes of loss, resilience, and the importance of cherishing memories, highlighting the struggles and triumphs of maintaining connection in the face of Alzheimer's.
Pavel Vilikovský je v každej svojej knihe ten istý, ale zároveň je aj vždy iný – objavný. Takáto iná, objavná je aj rozsiahla novela RAJc je preč, na ktorej pracoval autor dva roky. Názov zvádza k chápaniu knihy ako bilancovania prežitého, je to však pravdou iba do určitej miery. Dielo treba skôr vnímať ako mozaiku príbehov väčších i menších, vlastných aj odpozorovaných, smiešnych i smutných. Príbehy sú v knihe radené nie podľa časovej postupnosti, ale podľa toho, ako sa ich autor rozhodol vsunúť do deja – podobne ako keď výtvarník kladie kamienok do vznikajúcej mozaiky. Takto sa mu knihou podarilo vytvoriť mimoriadne zaujímavú kompozíciu. Vilikovský píše i s múdrym odstupom, vnímavým porozumením a humorom, ale i iróniou a sebairóniou, napriek tomu je ľudský a chápavý. Kniha je výnimočná aj po výtvarnej stránke – je celá autorská. Využili sme autorovu umeleckú všestrannosť a ako ilustrácie sme použili 25 gvašov z Vilikovského voľnej tvorby a na obálku koláž z autorovej dielne.
Je toľko definícií a toľko podôb lásky, že všetky neobsiahne ani tá najhrubšia kniha. Niektoré z nich – drsné, smiešne i dojímavé – zachytáva najnovšia kniha básnika a aforistu Tomáša Janovica, divadelníka a humoristu Milana Lasicu a spisovateľa Pavla Vilikovského. Predstavuje tri rozličné literárne žánre – tri podoby lásky. Výtvarník Marek Ormandík texty ilustroval a originálne graficky upravil.
Jozefa Karstena, hlavného hrdinu prvej časti románu nazvanej Krátka extrémna osamelosť Jozefa K., vyláka štátna bezpečnosť z malej rakúskej dediny do ruskej zóny Viedne, bez ťažkostí ho prevezú späť do Bratislavy a uväznia v konšpiračnom byte. Vydieraním, že majú v rukách Karstenovu manželku a synov, ktorí sa chystali emigrovať za manželom a otcom, nútia Karstena, aby spolupracoval, navštevoval svojich vplyvných priateľov v Bratislave a donášal na nich. Karstenov niekoľkodňový boj so zlom, v ktorom sa sám uchyľuje k používaniu rovnakých metód ako jeho väznitelia, sa končí tragicky. Druhá časť románu nazvaná Dlhá extrémna osamelosť Márie M. je rozprávaním učiteľa literatúry na dôchodku, ktorý študuje Goebbelsove denníky, hnaný úsilím dopátrať sa podstaty zla. Učiteľ (postava miestami prechádza v autorovo alter ego) sa rozhodne pátrať po osude dvadsať rokov nezvestnej Márie M.
Ak úspešný spisovateľ ponúkne na vydanie knihu reflexií o literárnej produkcii posledných rokov, resp. o širších otázkach kultúrno-spoločenského diania v doznievajúcom desaťročí, takmer zaručene sa je na čo tešiť. Ako píše autor: „pisateľ podľahol vonkajšej objednávke i vnútornému nutkaniu a začal sa literatúre venovať aj z pozície naivného milovníka, čiže oddaného, dychtivého, ale nie zaslepeného čitateľa.“
Výber z literárnej tvorby Pavla Vilikovského zahŕňa vybrané poviedky a prózy, ktoré reflektujú autorov vývin do začiatku deväťdesiatych rokov. Prvý cyklus poviedok sa zaoberá problémom cesty za šťastím, pričom zachytáva dobový generačný pocit mladých ľudí šesťdesiatych rokov. Následné cykly z raných sedemdesiatych rokov skúmajú vzťah tela a duše. Cyklus Krutý strojvodca zhŕňa tvorbu z konca osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych rokov. Vilikovského skeptický postoj k literatúre a jej poznávacím možnostiam sa prejavuje v groteskných a absurdných humoroch, ktoré sú v tomto výbere ešte výraznejšie. Stredná Európa, územie s nepresnými hranicami, za posledné dve storočia zažila mnohé etnické, sociálne a politické zmeny. Tento región nie je len geografickým pojmom, ale aj stavom mysle, ktorý sa odráža v literatúre. Dielo stredoeurópskych autorov je formálne rozmanité, spája ich však príbuznosť postojov, opakujúce sa témy a archetypálne príbehy. Melancholický tón rozprávania, občas vystriedaný absurdným humorom, je charakteristický. Stredoeurópski spisovatelia citlivo vnímajú rozmanitosť a vnútornú podobnosť ľudí, pričom sa intenzívne zaoberajú otázkami identity. V literatúre prevládajú trpké porážky nad oslnivými úspechmi, pričom jednou z najdôležitejších hodnôt je zachovanie ľudskej dôstojnosti aj v ťažkých okolnostiach.
Ein Auszug aus „SPIRIT ANIMALS, BAND 5: DIE MASKE FÄLLT“ von Tui T. Sutherland: „Ich glaube, wir müssen in dieser Richtung suchen“, sagte Meilin und ging an den Bäumen vorbei. „Dort fühlt es sich – dunkler an.“ Sie blickte zurück, die anderen nickten und folgten ihr. Was war hier geschehen? Was konnte so schlimm und böse sein, dass das Echo so lange nach dem letzten großen Krieg immer noch zu spüren war? Um sie tauchten weitere krumme Bäume aus dem Nebel auf. Sie marschierten längere Zeit durch eine immer gleiche Landschaft und fühlten sich an die scheinbar endlose Nacht erinnert, während der sie über das Meer gepaddelt waren. Meilin wollten die Augen zufallen, sie konnte kaum noch die Beine heben. Am liebsten hätte sie sich schlafen gelegt, aber sie wollte an diesem Ort nicht schutzlos unbekannten Gefahren ausgeliefert sein. Der Nebel, der nicht mehr schwarz, sondern grau war, schlang sich gespenstisch um ihre Beine. Vielleicht gab es ja noch eine Sonne weit jenseits dieses schrecklichen Ortes, doch Meilin konnte immer nur ein paar Schritte weit sehen. Plötzlich wurde ihr klar, dass sie Jhi nicht mehr hinter sich hörte. Dabei war sie sicher, dass die Pandabärin da war. Sie musste da sein.
